Možno je to klišé, ale aj tak musím zopakovať: Čas lieči. Dokáže zjemniť temné odtiene na duši aj stíšiť bolesť a žiaľ. Tak ako sa to stalo mne.
DEŇ 1
Nemôžem dýchať. Svet sa topí v hmle, spálňa sa mi vidí obludne veľká a prázdna. Schovávam sa pred ňou pod perinu. Nepomáha to. V spánkoch mi búši: Dávid ma opustil. Dávid ma opustil… Každý pohyb bolí, a tak sa nehýbem. Aj keď ma všetko svrbí, upadám do nepokojného spánku. Nesníva sa mi nič, ak nepočítam Dávidovu tvár. A tú zase vidím všade, nehľadiac na to, či som hore, alebo spím.
DEŇ 2
Dávid ma opustil!
DEŇ 3
Telefonujem do práce a beriem si dovolenku. O päť minút volám znova a žiadosť sťahujem. Musím medzi ľudí, vypadnúť a začať niečo robiť. Pohľad do zrkadla ma však prinúti, aby som siahla po mobile tretí raz. Šéfka sa hnevá, no zároveň sa bojí o moje zdravie. Nech je to, čo je to, vraj to mám vyležať. Ja ležať nechcem, lenže je mi jasné, že takto jednoducho von nemôžem. Opuchnutá tvár, mastné hniezdo na hlave. Nečudujem sa, že ma Dávid opustil.