Nečudo, že Dávid nič na seba nemá. Skôr sa čudujem, ako vydržal tak dlho v jednom tričku. Alebo má náhradné tam, kde existuje? Rozišli sme sa po správach. Vlastne on sa rozišiel. A tá správa bola jedna.
Dofrasa, tak nakoniec predsa len spomínam. Bolí to, ale aspoň nemyslím na to, že všetko to, čo hádžem do tašiek, vidím naposledy. Parfum, ktorý som mu kupovala k Vianociam. Elektrickú kefku na zuby. Detektívne knižné série. Otvárač na víno s jeho monogramom. Všetko musí ísť preč.
Posledné týždne trávil bohviekde, hovory mi nebral, na esemesky neodpovedal.
Takto to ďalej nejde, napísala som mu zo zúfalstva. A on odvetil: Máš pravdu, bude lepšie ísť od seba. A ja na to: Fajn.
Týmito slovami skončil trojročný vzťah dvoch dospelých ľudí. Večer sa Dávid neukázal a ja som pochopila, že to myslel vážne. Spať som išla až dlho po polnoci. Na úsvite dňa číslo jeden.
Vydržala som to a neozvala sa mu. Z toho úsilia sa mi mihalo pred očami. Mala som nočné mory a aj denné mory. Zvládla som to však a teraz napísal on mne: Potrebujem svoje veci.
Napadlo mi dať mu hodinu na to, aby si pobral, čo je jeho. A ja sa zatiaľ niekam vyparím. Lenže predstava, že chodí po mojom byte, bola neznesiteľná. Rovnako ako myšlienka, že ja idem z bytu preč.
Existuje vôbec ešte svet tam vonku? Nebola som naň pripravená. Ani na Dávidove ruky na kľučke. Na jeho kroky v predsieni, na to, že zase bude tu.
A tak som zvolila inú taktiku: O siedmej budú veci za dverami. Kľúče hoď do schránky. Keby ti niečo chýbalo, napíš.
O trištvrte na sedem som vyšupla tašky z dverí. Vyrovnala som ich ako vojakov k výťahu. Nech si susedia myslia, čo chcú, je mi to fuk. Potom som sa zabarikádovala v byte.
Ani neviem prečo, zamkla som a dvere zaistila bezpečnostnou retiazkou. Čo keby sa Dávid dobýval dovnútra?
Prečo by to však robil?
Osem minút po siedmej večer prišiel na poschodie výťah. Pritisla som ucho ku dverám. Bolo to jednoduché, už som za nimi totiž sedela opretá o skrinku na topánky. Počula som šuchotanie papierových tašiek. Nervózne zakašlanie. Zatúžila som pozrieť sa na chodbu priezorom, ale strach bol silnejší. A nohy slabšie, neposlúchali by ma.
Až keď výťah odhučal do prízemia, kľakla som si na kolená, siahla nad seba, odistila dvere a odomkla ich. Otvorila som na škáročku takú malú, aby ma nezachytili senzory svetiel a chodba ďalej zostala v tme. Aj tak bolo zrejmé, že tašky zmizli.