A s nimi aj Dávid.
DEŇ 6
Je mi lepšie.
Vlastne nie je, ale napadlo mi, že keď si to budem hovoriť, raz sa to stane.
Všade je toľko miesta! A ja robím ďalšie. Musím vyhodiť veľa vecí. Sukňu, čo som mala na prvom rande. Sveter, ktorý mi Dávid kúpil v butiku. Šaty zo zoznámenia s potenciálnou svokrou. Vyberala som ich starostlivo. Chcela som vyzerať žensky, ale nie veľmi vyzývavo. Urobila som na ňu vtedy dojem? Teraz už je to fuk.
Vyhadzujem darčeky, vyhadzujem obliečky, vyhadzujem niektoré kusy riadu. A potom ma prepadne mánia, keď všetko fotím, starostlivo popisujem a vystavujem na Facebook do skupiny, kde medzi sebou ľudia menia veci. Pridávam poznámku: Za odnos.
Možno moje nešťastie niekomu poslúži. Tie veci za to napokon nemôžu, že sú spojené s takým hlupákom.
Prvý raz som to povedala nahlas. Hlupák. Zradca. Idiot. Debil.
DEŇ 7
Svet vonku ma už desí menej. Nadväzujem spojenia, aj keď zatiaľ len po sieti. Odpovedám na otázky týkajúce sa vyradených vecí, dohováram so záujemcami, kedy sa zastavia. Ešte v to popoludnie u mňa zvoní mladá mamička, veľmi vďačná za súpravu pohárikov.
„Naozaj za to nič nechcete? Sú ako nové,“ starostí sa a pozerá na mňa podozrievavo.
„Naozaj. Rada sa ich zbavím,“ zašvitorím. Takmer nepoznávam vlastný hlas.
Keď žena odíde, vleziem pod sprchu a umyjem si vlasy. A pred ďalšou návštevou by som sa mohla aj namaľovať, aby si o mne ľudia nemysleli, že nebodaj umieram. Nech ma hneď, len tak na pohľad neľutujú.