Odmalička ju sprevádzali spev a hudba. Jej mamička milovala klasickú hudbu, mala kamarátku opernú speváčku Annu Martvoňovú. Mama dokonca v Senci zbierala podpisy, aby sa otvorila hudobná škola. Podarilo sa, a tak mohla Eva chodiť na klavír. Mala talent, ale mama si veľmi želala, aby sa z nej stala operná speváčka.
Eva si dodnes spomína, aká bola očarená prvou návštevou opery. Šesťročná videla v opere Madam Butterfly v hlavnej role s Annou Martvoňovou. Eva mala všetky predpoklady na to, aby sa speváčkou skutočne stala, a tak okrem hodín klavíra začala chodiť aj na hodiny spevu. Stala sa z nej študentka konzervatória, odboru operný spev. Lenže život jej pripravil komplikáciu. Mala sedemnásť, keď sa osudovo zamilovala.
Láska dostala prednosť
V jej rodnom Senci bola škola na jazykovú prípravu zahraničných študentov, ktorí sa chystali študovať na slovenských vysokých školách. Jej vyvolený pochádzal až z Kuby. Po jazykovej príprave v Senci pokračoval v štúdiu na Vysokej škole dopravnej v Žiline. „Pravidelne za mnou chodil počas celého štúdia, vzťah sa rozvíjal, až sme sa rozhodli, že bude svadba. Vydala som sa, hoci niekde v srdci som mala aj dilemu, čo bude s mojím spevom. Láska k manželovi bola v tej chvíli silnejšia. Na Kubu som letela už v siedmom mesiaci tehotenstva, vybavili mi to protekčne. Manžel mal kontakty v diplomatických službách, podieľal sa na založení kubánskeho konzulátu v Bratislave. Syn sa narodil v Havane a bol to veľmi ťažký pôrod, povedala som si, že takýto zážitok si už nechcem zopakovať. Keby som mala viac detí, celkom určite by som sa neodvážila urobiť neskôr to, čo som urobila.“
Všetko na prídel a zrušené Vianoce
Život plynul a na Kube bol úplne iný ako doma. Všetko na prídelové lístky, potravinami vypomáhali svokrovci. Žili v mestečku vzdialenom 80 kilometrov, svokor ako lekárnik dostával často od farmárov rôzne naturálie. Raz poslali mladej rodine banány, inokedy kurča.
Eva pracovala v československom kultúrnom stredisku v Havane a mesačne dostala prídel 20 dolárov, aby mohla nakupovať v diplomatickom obchode. „Fidel Castro zrušil aj Vianoce, moje najobľúbenejšie sviatky. Nedokázala som si predstaviť, že by som ich neoslávila. Zohnala som si stromček aj kolekcie od kolegýň z československého zastupiteľstva.“ Popri práci sa venovala aj svojej láske – spevu. Koncertovala a ďalej sa zdokonaľovala u profesorky Mariany de Gonich.
Škola ich rozdelila
Malý Carlos dovŕšil päť rokov a bolo treba rozhodnúť sa, kam bude chodiť do školy. Eva už vedela, ako vyzerajú kubánske školy, a nechcela, aby jej jediné dieťa chodilo do školy, ktorá sa podobala na komunistický výcvikový tábor. Riešenie videla v československej škole na zastupiteľstve, lenže s tým zasa nesúhlasil manžel. S ťažkým srdcom sa teda rozhodla, že sa vráti do Československa. Dnes priznáva, že jej to bolo neskôr veľakrát ľúto, lebo pripravila syna o možnosť vyrastať s otcom. „Pricestovali sme na návštevu k mojim rodičom a už som tu zostala. Novú rodinu som si už nikdy nezaložila, syn bol na mňa fixovaný a vlastne aj žiarlil.“ Carlos začal chodiť do školy a Eva si na Slovkoncerte vybavila všetko potrebné na to, aby mohla koncertovať.
Stala sa členkou koncertnej skupiny, v repertoári mali rôzne typy programov – od operetných až po vážne pásma s poéziou. Účinkovali v nej veľké hviezdy tých čias – Melánia Oláryová, Július Pántik, ale aj Eva Mária Chalupová a Ladislav Chudík. Ročne absolvovala vyše 150 vystúpení v rôznych kultúrnych domoch, podnikoch či pre vojsko. „Raz sa stalo, že po vystúpení pre armádu v Trenčíne sme sa pre poľadovicu nedostali domov na Štedrý deň. Môj umelecký život bol naozaj plodný, darilo sa mi a odspievala som všetko. Prišla aj veľká šanca dostať sa do zahraničia. Keď som mala 44 rokov, ponúkli mi angažmán v jednom orchestri vo Švajčiarsku. Lenže, žiaľ, ochorela mamička, potrebovala opateru. Nemohla som si dovoliť odísť a nechať ju tu. Jej stav sa stále zhoršoval, do toho sa u otecka začala prejavovať Alzheimerova choroba.“ Zostala teda doma, aj koncertovanie zavesila na klinec.
Nová úspešná kariéra
Začala učiť spev na Základnej umeleckej škole v Senci. Na začiatku ani sama netušila, že to bude mimoriadne úspešná kapitola jej života. Objavila v sebe pedagogický talent, jej žiaci začali vyhrávať celoštátne aj medzinárodné súťaže. Odučila desiatky žiakov a vychovala niekoľko mimoriadne úspešných absolventov, ktorým sa darí na operných pódiách nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Udržiava s nimi kontakt, nedávno navštívila svoju bývalú žiačku Luciu Szabovú v opere v Kodani. Už dávno by mohla iba oddychovať, ale nedá jej to, stále učí. Každý rok sa nechá uhovoriť, keď si rodičia želajú, aby sa ich talentovaným deťom venovala práve ona.
Láske nezavrela dvere
Novú rodinu si nezaložila, ale to neznamená, že žila bez lásky. „Mala som dlhoročného partnera, ktorý dostal mozgovú porážku a ostal v kóme. Mali sme pekný vzťah, nebol umelec, ale mal krásny vzťah k umeniu. Keď zomrel, povedala som si, že kapitola vzťahy je pre mňa už navždy uzavretá.“ Život jej pripravil prekvapenie z kategórie takých, čo sa pokojne môžu stať námetom na román. Raz si na Facebooku všimla medzi priateľmi jednej svojej kamarátky fotografiu jedného muža. Zdal sa jej povedomý, a tak premýšľala, odkiaľ ho pozná.
Spomenula si, že dva roky chodili spolu na základnej škole do tej istej triedy. Pavel však ako dvadsaťročný emigroval do Švédska. Napísala mu správu, on ju nepoznal. Tak mu poslala spoločnú fotografiu zo školy. Začali si písať, neskôr sa aj stretli. Zistili, že je im spolu dobre, a táto pohoda trvá už desať rokov. Majú svoj vlastný režim, ktorý im dokonale vyhovuje – spolu trávia letá, sviatky, dovolenky. Cestujú, aktívne si užívajú život. „A keď zatúžime po samote, každý je vo svojom. Trošku sme spolu, trošku od seba.“
Hlavne pozitívne!
Eva svojím zjavom aj svojou pozitivitou popiera zákony prírody. Celý život miluje pohyb. Doma si hocikedy pustí hudbu a tancuje, miluje plávanie. „Vždy som rada robila veci, ktoré mi robili dobre. Rada sa o seba starám, neopúšťam sa. Nepripúšťam si, že mám 76 rokov. Aj keď vek sa už pripomína, občas aj mňa kde-tu zabolí a vidím, že sa objavujú vrásky.“
Mnoho oveľa mladších môže Eve závidieť jej energiu a pozitívny pohľad na život, nech sa deje čokoľvek. Všetky svoje životné zákruty a problémy vždy zvládla. „To mám asi po mojej mamičke. Vždy bola veľká optimistka a ani tie najťažšie veci nebrala tragicky, hovorievala, že vždy sa všetko dá zvládnuť. Aj ja som sa odmalička na všetko dívala z tej lepšej stránky. A boli veru ťažké momenty. Jeden z nich bol aj vtedy, keď dva týždne po sebe odišli obaja rodičia, alebo keď mladší brat potreboval po návrate z emigrácie moju pomoc. Treba zostať pozitívny, dívať sa stále dopredu a vedieť nájsť šťastie v každej udalosti, ktorá sa nám stane. Nech sa deje čokoľvek, vždy treba žiť s úsmevom!“