Ako byť šťastný? A aký je rozdiel medzi šťastím a spokojnosťou? Je vôbec možné byť dlhodobo spokojný aj bez euforického pocitu šťastia?
Šťastie je o precítení jednotlivých chvíľ, väčších či menších, dlhších alebo aj len kratučkých. Je individuálne, jedinečné a neprenositeľné. Vieme druhým (napríklad deťom) ukázať, čo nás robí šťastnými, ale nevieme im to svoje šťastie dať. Spokojnosť je o našom celkovom nastavení, o našich hodnotách a vlastných osobných hraniciach. Možno to vyznieva, že prežívanie šťastia nesie v sebe väčšiu dynamiku a spokojnosť je niečo menej.
Hovorievame, že keď sa s niečím uspokojíme, znamená to, že sme znížili svoje požiadavky. Je veľký rozdiel medzi tým, byť spokojný a uspokojiť sa. Byť dlhodobo spokojný nesie v sebe schopnosť vnímať vedome svoj život a žiť ho harmonicky. Vedieť, že sú fázy, keď sme hore, ale aj fázy, keď sme dole. Spokojnosť znamená, že nezachádzame do extrémov. Je aj o dôvere vo vlastné schopnosti a v seba samého.
Aké najčastejšie mentálne bloky bránia ľuďom v dosiahnutí pocitu šťastia?
Mentálne bloky, ktoré nám bránia v prežívaní šťastia, sú v nás hlboko zakorenené. Každý z nás má svoje presvedčenia, očakávania, skúsenosti, ktoré nás dokážu od pocitov šťastia odpájať. Medzi mentálne bloky patria napríklad perfekcionizmus, porovnávanie sa a nedôvera v seba samého, strachy zo zmeny alebo zlyhania, negatívne myslenie, nedostatok vďačnosti, zamrznutie v minulosti alebo dôvera v externú definíciu šťastia, ktorú sa snažíme dosiahnuť.
Prekonávať ich vieme najmä počúvaním seba samého. Poznávaním a skúšaním toho, čo je pre nás najdôležitejšie a ako to máme my, dokážeme takéto bloky úplne rozpustiť, alebo aspoň obmedziť ich intenzitu. Je to dlhodobý proces, nedosiahneme to zo dňa na deň. Vždy stojí za to uveriť v seba samého. Aj toto dokáže byť silným vnútorným zdrojom v prežívaní šťastných chvíľ alebo období.
Prečo sa ľudia často sústredia na to, čo im chýba, namiesto toho, aby ocenili to, čo už majú?
Sme naučení historicky a kultúrne dosahovať vytýčené ciele a napĺňať očakávania. Žijeme tak už niekoľko generácií. Najhoršie je napĺňať očakávania niekoho iného. Dostávame sa do situácií, ktoré nedokážeme zvládnuť. Sme zvyknutí vidieť len to, čo sme ešte nedosiahli, čo nás ešte čaká. Môže to byť pre nás určitá forma hnacej sily, ísť stále za niečím ďalším. Snažíme sa pozerať „dopredu“, ale v tomto kontexte to znamená, že len na to, čo ešte treba, čo sa ešte nedosiahlo. A tým sme frustrovaní. Pomôcť nám pri tom môže jednoduché zastavenie a zamyslenie. Čo sa vám už podarilo, čo už máte za sebou, alebo čo ste už dosiahli? Toto bývajú prelomové otázky pri mojich klientoch.
Vďaka nim dokážu uvidieť celú cestu, aj retrospektívne. Prináša to pocit hrdosti na seba samého, a tým aj pocity šťastia. So šťastím súvisia aj momenty dosiahnutia stanovených cieľov. Keď dosiahneme niečo, na čom sme dlhodobo pracovali, dostaví sa až euforický pocit. Treba si ho poriadne užiť a udržať čo najdlhšie. Potom príde fáza „zvláštny smútok víťazov“, keď máme v sebe akoby prázdno, lebo teraz sa nemáme na čo tešiť.
Vtedy sa treba pozrieť na to, čo už máme, čo sme už dosiahli, prežiť si znovu všetko príjemné. Až potom hľadať nové výzvy. Takto si vieme vytvoriť akoby vlastnú databázu prežitých šťastných okamihov, ku ktorej sa môžeme vracať. Vytvoríme si takto vlastný zdroj energie.