Čo si máme predstaviť pod pojmom „vnútorný sabotér“ a kde sa v nás takpovediac berú?
Sú to hlasy v našej mysli, naše myšlienky, ktoré nás sabotujú, brzdia v našom rozvoji. Často sa nám snažia nahovoriť, že sú našimi priateľmi, že nám chcú dobre, že keď ich poslúchneme a budeme sa nimi riadiť, tak nám bude lepšie, ale je to lož.
Odkiaľ sa v nás tieto myšlienky berú?
Vznikajú v detstve, pretože každé dieťa je plne závislé od dospelých, ktorí sa oň starajú, bez ich starostlivosti neprežije. Každé dieťa sa snaží zabezpečiť si lásku, pozornosť a starostlivosť od tých starších naokolo. Na to, aby to dosiahlo, skúša a postupne zisťuje, ako si lásku a prežitie môže zabezpečiť, ako tomu môže ono samo svojím správaním napomôcť.
A tak vznikajú rôzne naučené vzorce myslenia a správania. Tiež vznikajú pozorovaním ostatných, keďže sa všetci do veľkej miery učíme opakovaním. Preberáme tak často myšlienky, výroky a správanie od svojich rodičov či iných ľudí vo svojom okolí.
Sú sabotéri vždy „zlí“ alebo ich môžeme považovať za určitý spôsob sebaobrany pred prípadnými zraneniami?
Áno, v detstve nás často chránili pred emocionálnymi aj fyzickými zraneniami. Boli to skôr stratégie prežitia, ktoré nám naozaj pomáhali, lebo naše prežitie záviselo od iných. V dospelosti, keď už sme samostatní a vieme sa o seba postarať, nás tieto stratégie z detstva obmedzujú, brzdia a stávajú sa našimi sabotérmi. Vyvíjame sa, rastieme a potrebujeme tomu prispôsobovať aj svoje myslenie a správanie. Ak to nerobíme a ideme na autopilota bez toho, aby sme si uvedomovali, akých sabotérov v sebe nosíme a ako na nás vplývajú, môže byť naše prežívanie oveľa nepríjemnejšie, než keď s tým vedome pracujeme.
Ako sa môže sabotér prejavovať v bežnom živote, najmä u žien? Sú to viac pochybnosti o sebe alebo strach zo zlyhania?
Niektoré z nás sa naučili, že potrebujeme byť dobrými dievčatami, nosiť domov dobré známky, pekne kresliť či tancovať, upratovať si, starať sa o súrodencov alebo aj o rodičov, a až vtedy si zaslúžime lásku, ocenenie a pozornosť. Iné z nás sa zas naučili, že potrebujeme mať veci pod kontrolou, prevziať velenie alebo predvídať nebezpečenstvo a snažiť sa mu zamedziť. Prípadne sme uverili, že veci treba robiť na 110 percent, lebo len to sa ráta, čokoľvek menej nie je dosť.
Niektoré z nás si osvojili stratégiu, že najefektívnejšie je snažiť sa nepríjemnostiam vyhnúť, odďaľovať ich, tváriť sa, že neexistujú, alebo rýchlo odísť či zmeniť tému, keď na ne príde reč. Možno máme skúsenosť, že emócie môžu byť ohrozujúce a že sa oveľa viac cení racionalita a logika. Potom sa ju snažíme aplikovať všade, aj v situáciách, kde to nie je užitočné, a naše vzťahy tým trpia.
Mnohé z nás vyrastali v prostredí, kde oddych bol takmer hriech. Neustála činnosť bola považovaná za dôkaz efektivity a zdanlivá nečinnosť za dôkaz lenivosti a dôvod na kritiku. A tak utekáme neustále z činnosti do činnosti a robí nám problém sa zastaviť a len tak byť.
Chceme splniť ďalšiu a ďalšiu úlohu a možno aj zažiť ďalšie a ďalšie vzrušenie. Utekáme od seba samých. A keď sa nám nedarí a keď sme nespokojné, upadáme do myšlienok obetí, že to len nám sa také deje, že iní to majú lepšie, že len my máme takú smolu a my sme najväčšie chudinky. A tak sa ľutujeme, lebo nám to prináša aspoň akú-takú útechu, aj keď krátkodobú a chabú.