Aké najväčšie mýty a nepravdy si počula o hercoch?
Napríklad, že máme veľmi jednoduché povolanie, len sa tak hráme na javisku alebo pred kamerou a ešte za to dostávame zaplatené. Prípadne, že herec sa stáva svojou postavou, ktorú hrá, aj v súkromnom živote. Nezazlievam ľuďom nič z toho, čo si o nás myslia, lebo naša práca je pre nich úplne vzdialená, ale nie je to pravda. Podobné mýty ma však vedia rozosmiať a dávajú mi nadhľad, lebo ja svoju prácu vnímam ako veľmi náročnú.
V čom ti dáva poriadne zabrať?
Aby som totiž jednotlivé postavy zvládla, musím byť zdatná psychicky aj fyzicky. Pokiaľ ide o psychickú stránku, teraz mi napadli slová môjho pedagóga ešte na konzervatóriu. Dal si ma raz zavolať s tým, aby mi povedal, že vo mne vidí potenciál, ale pokiaľ sa citovo na javisku neotvorím, nebude to fungovať. Dokonca mi dal na zváženie, či by pre mňa nebolo lepšie odísť zo školy.
To ťa asi veľmi nepovzbudilo.
Mala som vtedy 16 alebo 17 rokov a veľmi som sa trápila tým, prečo chcú odo mňa na javisku emócie, ktoré aktuálne necítim. Bola to len práca na sebe, aby som sa vedela uvoľniť a našla vo svojom vnútri to, čo sa odo mňa žiada. Každý totiž má všetky nálady. Je to len o tom, aby som vedela stlačiť ten správny pomyselný gombík. Zároveň sme sa na škole naučili narábať s emóciami tak, aby nás v súkromnom živote nepohltili.
Okrem emócií sú herci obdivuhodní aj svojou pamäťou. Aký je tvoj trik na to, aby si si pamätala všetky texty a nemala si v tom chaos?
Nastavuje sa to počas skúškového procesu, ktorý trvá šesť až osem týždňov. Všetko si ukladám do svojho harddisku v hlave a vyťahujem podľa potreby. Ja si nesmiem opakovať texty tesne pred predstavením. Na javisku sa mi potom stáva, že neviem, či som repliku už povedala, a mám pocit, že som už túto situáciu odohrala.
Akoby samu seba spochybním. Môj spôsob oprašovania je taký, že v deň predstavenia ráno alebo deň predtým si všetko opakujem. Navyše sa pri tom vyrušujem, čiže periem, žehlím, upratujem, nakupujem, idem po ulici a podobne. A to preto, lebo ani v divadle nie som sama. Sú tam diváci, ktorým občas zazvoní mobil, kolegovia, ktorí si idú svoje repliky, a podobne.
To znamená, že keď ťa ľudia stretnú na ulici a zdá sa, že sa sama so sebou rozprávaš, nemajú sa na teba čudne pozerať.
(smiech) Už sa mi to stalo, lebo som bola sama a otvárali sa mi ústa. Teraz budú vedieť, že si iba opakujem texty.
Pamätáš si, že ťa na scéne dokázalo niečo tak vyviesť z miery, že nie a nie si spomenúť, čo máš hovoriť?
Môžem povedať, že 26 rokov na divadelnej scéne to bolo takmer bez problémov. Ale prednedávnom v predstavení Moje baby som dostala poriadne okno.
Ako si z toho vykorčuľovala?
Jednu vetu som zopakovala asi trikrát v rôznych intonáciách, aby som získala čas, a následne som sa napojila. Už aj šepkárka spozornela a čakala na znamenie, aby mi pomohla.
Ako skúsená herečka to následne sama v sebe riešiš, považuješ to za zlyhanie alebo berieš to tak, že stalo sa, a ďalej sa tým nezaoberáš?
Keď som bola mladšia, veľa som analyzovala a trápila som sa, keď mi niečo nevyšlo. Čím som staršia, tým viac si odpúšťam takéto chyby. Vychádzam na javisko s cieľom podať najlepší výkon, a nie niečo pokaziť. Napriek tomu sa to niekedy stane.
Odpúšťaš si aj iné veci, ktoré sa ti nevydaria podľa predstáv?
Už áno, ale stále pracujem na tom, aby som sa zbytočne veľa netrestala. Veď už len ten pocit, ktorý si v sebe vyvolám, keď niečo pokazím, je dosť veľkým trestom. Som však na seba veľmi prísna a kritická. Keď si niečo naplánujem, venujem tomu energiu, chcem, aby to vyšlo bezchybne. Občas sa ešte stále dokážem vyžrať do bezvedomia. Viem, že nie je správne ubližovať si.
Si taká náročná aj na svojich kolegov v košickej činohre, ktorej šéfuješ?
Podľa mňa je veľmi náročné pracovať podo mnou. Snažím sa však neprenášať všetky nároky, ktoré mám na seba, aj na kolegov. Z pozície riaditeľky mám potrebu pomôcť im, chrániť ich a cieľom je, aby stále mali obrovskú chuť pracovať a hrať pre divákov aj pre seba.
