Si rozhodná?
Som spontánna. Idem strmhlav do všetkého a hlavou proti múru. Potom spätne po niekoľkých dňoch občas pochybujem, ako to zvládnem. Mám pocit, že som si na seba veľa naložila. Takže rozhodná väčšinou som, ale sú situácie, keď sa poradím.
Máš pocit, že si niečo v kariére premeškala, že si odmietla ponuku, ktorá už viac neprišla?
Niekedy mi príde ľúto, že som nevyužila pracovné ponuky, ktoré ma mohli zaviať iným smerom do sveta. Som totiž veľmi rodinne založená. Vždy som chcela žiť v Košiciach, aby som bola blízko svojej rodiny. Mať kariéru je super, ale nikdy to pre mňa nebola väčšia priorita ako rodinné zázemie. Niekoľkokrát som mala ponuky do SND.
Na jednej strane bola vo mne veľká túžba posúvať sa, ale ostať v Košiciach bola ešte väčšia. Pred zhruba 15 rokmi som točila študentský film v Paríži.
Krátko nato som bola na konkurze v Dubline. Pri oboch projektoch som dostala ponuky od agentúry, že sa tam o mňa postarajú a či teda chcem s nimi spolupracovať.
Zdalo sa mi to až neuveriteľné. Nakoniec som si povedala, že chcem žiť svoj sen na východe. Ale opakujem, odpúšťam si, takže netýram sa za to, ako som sa vtedy rozhodla.
Ako najvýstižnejšie by si charakterizovala rodinu, z ktorej pochádzaš?
Je to jedna obrovská tona lásky, zodpovednosti a ochrany jeden druhého. Naším nepísaným mottom je, že pre najbližších čokoľvek a kedykoľvek. S bratom sme mali prísnu, ale zároveň láskavú výchovu. U nás sa nikdy nevyjednávalo. Rodičia nás vychovávali s tým, že starších si treba ctiť a rešpektovať ich. Veľa sme sa doma rozprávali. Vyrastala som na dedine vo Vlachove pri Rožňave. Úplne všetci sme sa tam poznali a na ulici sme sa zdravili. Keď som išla prvýkrát do mesta, tiež som každého zdravila. Myslela som si, že to takto funguje všade.
Ale ľudia sa na mňa čudne pozerali. Babka mi vždy hovorila: Choď von a zabav sa a keď sa nudíš, nájdem ti robotu. Okrem toho tiež nekonečne obdivujem svojich rodičov, čím všetkým si v živote prešli, no dokázali spolu vydržať. Lebo veľká láska časom vyprchá a potom prichádza práca na vzťahu. Oni sú láska od škôlky. Nikto z nich nemal žiadneho iného partnera.
Škôlkarská láska je zrejme naozaj raritou. Kedy máš pocit, že spomínaná veľká láska vyprchala aj z tvojho vzťahu a začala sa poriadna „makačka“?
Neexistuje žiaden presný dátum, ale aby som to uviedla na správnu mieru. Ja svojich rodičov v tomto nekonečne obdivujem, ale mne sa vo vzťahoch nedarí.
Som momentálne bez partnera. Nech som kedykoľvek zažívala partnerskú krízu, vždy som si spomenula na slová môjho otca. Hovorieval, že vždy máš len dve možnosti, a to zabojovať alebo sa rozísť. Ale pamätaj, že odísť je vždy tá jednoduchšia cesta. Keď si budeš vyberať len tie jednoduché riešenia, k ničomu to nevedie.
A ty si si aj tak zvolila jednoduchšiu cestu.
Podľa týchto slov áno, ale mám na to argumenty. Silené držanie vzťahu nikomu neprospieva. Ani dospelým, ani dieťaťu. A hoci nám to s Michalom nevyšlo, vždy sme chceli len to najlepšie pre našu dcéru Emu.
Darí sa to?
Máme striedavú starostlivosť. Podmienky si stanovila Ema. Jedným z pravidiel je, že každé Vianoce sme všetci traja spolu. Pomáhame si, navštevujeme sa. Je to dôležité pre psychickú pohodu dieťaťa.
Máš pocit, že keď Ema vidí, ako viete s expartnerom komunikovať i napriek tomu, že vám to nevyšlo, zvládla váš rozchod lepšie?
Určite. Pochopiteľne, aj ona mala fázy, keď jej bolo smutno, ale vtedy sme tu boli pre ňu ešte viac ako obyčajne. Keď sme išli od seba, Ema mala šesť rokov. Aj ju to formovalo. Dodnes je pre mňa dôležité veľa sa s ňou rozprávať. Pamätám si, že raz prišla domov a hovorila o spolužiačke, ktorá je smutná, lebo jej rodičia sa rozvádzajú. „Maminka, ubezpečila som ju, že všetko zvládne, lebo aj ja som bola v takej istej situácii, zvládla som to a mám najlepšiu rodinu, akú som si mohla želať,“ vysvetľovala jej.
Máte teda otvorený vzťah a nebojí sa ti čokoľvek povedať?
Ema má 11 rokov, je v puberte, uzavretá do svojho sveta, a dostať sa tam je aktuálne veľmi ťažké. Dobre vie, že mi môže povedať veci, ktoré ju trápia, a ona to aj väčšinou urobí. Na strane druhej viem, že žiadne dieťa nepovie svojim rodičom všetko, bojí sa, očakáva trest. Takže teraz má obdobie:
Nebozkávaj ma, neobjímaj ma, daj mi pokoj. Je mi z toho trochu smutno, ale viem, že to prejde. Sama mi povedala, že ona svoje správanie nevie ovplyvniť. Teším sa, že sa rada rozpráva s mojou mamou. Aj ja som so svojou babkou mala veľmi pekný vzťah a hovorila som jej svoje tajomstvá.
