Možno ma to všetko, čo sa stalo, tak veľmi zobralo preto, že som nikdy nezažila ozajstnú lásku. Takú, pri ktorej strácate súdnosť o svete aj o sebe, pri ktorej sa dívate na veci čudnou optikou a všetko je vám jedno. Dôležitý je len on. Takú, pri ktorej sa cítite polovičná, ubitá, a keď sa tá láska skončí, dookola počúvate depresívne pesničky o zlomených srdciach... Tých pár frajerov počas konzervatória a pár krátkych telesných známostí medzi dvadsiatkou a tridsiatkou vo mne nezanechalo ani stopu emócie. Nič. Bolo mi s nimi dobre, netvrdím, že nie, neskôr som dokonca prišla aj na to, že sex je fajn, ale to bolo všetko. Chlopne sa mi neotvorili. Nijako výrazne som na nich nemyslela a po večeroch mi za nimi nebývalo smutno.
Nemala som ani pomyslenie na to, že by som niekoho predstavila Dominike. O spoločnom bývaní som nechcela ani počuť. A keď sa vzťahy rozpadli, lebo takto vlastne nemali žiadnu perspektívu, otriasla som sa veľmi rýchlo. „Nie si smutná?“ pýtala sa ma vždy sestra. Aj po poslednom rozchode sa ma to pýtala. Bolo to pred dvomi rokmi, on bol majiteľom počítačovej firmy a vďaka mne miloval Brahmsove Uhorské tance.
„Trochu hej,“ povedala som, „ale v princípe to bolo únavné, takto je to lepšie.“
„Kokos, že únavné,“ pokrútila hlavou.
Len som sa zasmiala. „Máš pri sebe chlapa, ktorý ťa má rád, chce ťa aj s dieťaťom, a ty povieš, že je to únavné?“
„Tak nejako to cítim.“
„Tisíce žien by pre takého vraždili.“
„Veď nech si ho nájdu, je voľný,“ rozhodila som veselo rukami.
Sestra na mňa neveriaco pozerala.
„Naozaj chceš ostať sama?“
„Neviem,“ povedala som pravdu, „je mi takto dobre, segra.“
„Nemáš v sebe prázdno?“
„Nie!“
„Neverím, že nechceš mať kompletnú rodinu.“
„Mám kompletnú rodinu.“
„Mama a otec nie sú tvoja kompletná rodina. Okrem toho, raz umrú. A Dominika sa odfajčí s prvým chlapíkom, ktorý jej dá dobrého francuzáka. Ostaneš sama s husľami a so psom.“
„So psom?“ zdvihla som obočie.
„Toho si potom kúpiš,“ vysvetlila. „Takého malého kundolízka.“
„Akého?“ zasmiala som sa.
„Naše staré učiteľky takých majú. Malých s malými jazýčkami. Bohvie, kde všade ich lížu.“
„Fuj, to je nechutné,“ povedala som. Lebo to bolo nechutné. „Vy učiteľky ste nechutné a úchylné.“
„To máme z vašich detí.“
„To máte z toho, že máte toľko voľna.“
Sestra vzdychla.
„Prečo ja, čo stojím o seriózny vzťah, nestretnem takéhoto chlapíka?“
„Ak ho nestretneš, budem ti požičiavať psíka. V stredu a v nedeľu. To väčšinou večer hráme.“
„Krava.“
Smiala som sa nahlas.
„Nemohla som zostať s mužom, ktorý bol celé dni napojený na Facebook, Skype a ICQ a ktorý sa odul, keď som mu povedala, že si e-mail kontrolujem len raz za týždeň.“
„Mohla,“ povedala moja sestra rázne a viac sme sa o tom nebavili.
Nevedela som jej vysvetliť podstatu toho, čo žijem. Vlastne, ani neviem, či ju viem vysvetliť. A neviem ani, či ju vysvetľovať chcem...