Prežívala som vášeň. Všetky jej výšky aj pády, všetky jej rozkoše aj bolesti, to všetko som cítila. Niekedy tak intenzívne, že ma v očiach pálili slzy, ktoré som udržala len rýchlymi žmurknutiami. Cítila som sa šťastná, ľahká a silná. Boli to vlny emócií, ktoré vznikali kombináciou tónov vznášajúcich sa nad našimi hlavami, keď sme sedeli pred publikom a hrali sme.
Raz búšili silno, keď skladateľ napísal, že melódia sa musí hrať fortissimo, inokedy plynuli tichučko, pianissimo, až nečujne, tak, že k nám doľahlo aj náhodné kýchnutie z hľadiska. Keď som sedela po dirigentovej ľavici, moje zmysly ožili, nervové zakončenia sa stali citlivejšími, vnímala som vôňu vypratých šiat kolegov, vôňu divadelných líčidiel, ak sme hrali v opere, potom sústredené tváre, slávnostný výraz dirigenta. Vnímala som každý tón, ktorého súčasťou boli moje husle, každý ďalší tón, ktorý krásu toho môjho len podčiarkoval. Mala som husiu kožu, keď sa ozval chór, bolo jedno, či mužský, ženský, zmiešaný, detský.
Ľudské hlasy, ktoré s nami tvorili jednotu.
Každý z nás sa v skladbe uberal svojou cestou, a predsa sme mali jeden smer... A to celé som cítila dvojnásobne, keď sme z času na čas hrali v kostoloch. Akustika v chrámoch je iná, taká mystická, ľudí máte bližšie a väčšinou sú duchovne založení, o to väčšie puto si s nami počas tej hodiny a pol vytvorili. Vždy som rada hrávala v kostoloch, aj keď som napáchnutá maminými proticirkevnými názormi. Je tam... hm... je tam dobre.
Raz na nejakom žúre som vypila viac vína, ako zvyknem, a povedala som to kolegovi. To, čo cítim, keď hrám. To, ako to celé milujem. To, že je mi smutno za časmi, keď som hrala sóla a orchester sa mi prispôsoboval. To, ako vidím do hlavy každému skladateľovi, a keď hrám z jeho nôt, pred očami mi naskakujú fotky z jeho života. A viem, na čo myslel. Čo cítil. Čo všetko do tých nôt ukryl. Hovorila som dlho, rozhadzovala som rukami, do líc mi vbehla rozpálená červeň, a keď som stíchla, ten kolega len opatrne prikývol: „Nuž, čo povedať. Je to pekné hrať takto v orchestri.“
Odvtedy sa mi trochu vyhýbal. Nenápadne, ale vyhýbal
Ale čo čakať od človeka, ktorý hrá na fagote? Potom som už o svojich pocitoch pri hraní nehovorila nikomu. Očividne to tak nemali vo svojom vnútri všetci a ja som nechcela, aby na mňa pozerali ako na blázna. Všetkých, ktorí milovali hudbu viac ako ľudí a ako život, čo bežne žili, považovali za bláznov. Robert Schumann pre svoju manželku zložil desiatky klavírnych koncertov a ona si na to veľmi potrpela.
Ale raz jej preplo a žiadala od neho, aby prestal komponovať a aby sa venoval len rodine. Pokúsil sa o samovraždu. Mal štyridsaťpäť rokov a skočil do Rýna. Zachránili ho, ale skončil v blázinci. A dookola opakoval – Neberte mi klavír, neberte mi klavír... Chopin sa nikdy neoženil, hoci mal mnohé známosti a všetky ho chceli dostať do chomúta. Nedbal na to. Vraj raz požiadal o ruku mladučkú Máriu, ale keď sa schyľovalo k svadbe, ochorel, takže ju museli odložiť. Zopakovalo sa to niekoľkokrát. Vraj psychika. Nechcel sa rozdvojovať.
Chcel žiť len pre hudbu. Chápem. Chápem. Chápem. Veľmi. A Johannes Brahms? Ten mal vo svojom živote čas len na prostitútky. Ani jednu nevyužil viac ako dvakrát, aby sa do neho náhodou nezamilovala. Láska k jednému človeku je zbytočná príťaž, keď je vaším poslaním vzbudzovať vášeň v miliónoch ľudí...
Hudba bola moja sloboda. Hoci som žila v kruhu Dominika – hudba – Dominika – hudba, cítila som sa v tom kruhu slobodne, lebo v hudbe som vyrážala na výlety do iného sveta a s Dominikou na tie reálne. Skoro každý víkend. Len my dve. Hory, mestá, kiná, kúpaliská, divadlá, čokoľvek. Prosto silná dvojka.
Takže prázdno, o ktorom hovorila moja sestra, som necítila. Bola som plná svojho sveta, svojich melódií, nôt a nič mi nechýbalo. Naopak, po každom rozchode som si uvedomila, že mi chýbalo to, čo som milovala najviac.
Sloboda. V akomkoľvek pomere.
Možno preto ma to tak zvalcovalo... Lebo som nikdy nesnívala o človeku, pri ktorom sa budem cítiť kompletná. Nikdy som nehľadala človeka, ktorý by mi skvalitnil život. Všetky tie táraniny o tom, že každý má niekde na svete svoju polovičku... Muža som potrebovala asi tak ako ryba bicykel. Dosť silné slová na to, aby mi Boh ukázal, že sa nepatrí takto mudrovať v tridsiatke...
Nebola som pripravená, nebola som v strehu.
Ale ako som sa mala brániť niečomu, čoho silu som nepoznala? A vôbec, ako sa dá brániť láske, ktorá prejde každým pórom v tele a jej vedľajšie príznaky všetci prekonajú bez problémov?
Teda – všetci okrem mňa?
Lebo ja cez zapchaté póry neviem dýchať? Myslím, že sestra mi nerozumela o nič viac ako ostatní, a to som sa spoliehala na fakt, že sme sa takmer deväť mesiacov delili o mamino brucho. Nerozumela mojej neschopnosti kompromisov. Ani mojej potrebe slobodne dýchať. Tvrdila, že posadnutosť hudbou je len barlička, niečo, o čo sa opieram, aby som sa nezbláznila z toho, že nemám niekoho, kto by ma ľúbil... Nerozumela mi, tak ako som ja nechápala, že päť rokov čakala na muža, ktorého nikdy nemohla mať.
Lebo ho mala iná. A tá mala na neho právo. Milovala ho, ako pes miluje svojho pána, podriadila mu celý svoj biorytmus. Nie preto, že jej to diktovala láska, skôr preto, že on bol ženatý a dával sa jej len po kúskoch. To vraj ľudí vzrušuje. Keď je v tom druhom stále niečo, čo nedostali, čo ostalo nedobyté a čaká to ako výzva... Bublina, v ktorej existovala a ktorú si niekedy mýlila s reálnym životom, praskla, keď sa na oslave našich spoločných dvadsiatych siedmych narodenín objavila drobná blondínka. Predrala sa pomedzi ľudí v klube priamo ku mne, lebo podľa výzoru je vlastne jedno, či ja, alebo sestra, mala strašne smutné oči a poprosila ma, aby som jej manžela nechala na pokoji. Vraj nikoho iného nemá.
Mama jej umrela, keď bola malá, a otec žije niekde v Poľsku, kam ho zaviala robota. Bolo to absurdné, uprostred hlasnej hudby, pohárov so sektom a zvyškov narodeninovej torty som stála zoči-voči sestrinmu príbehu lásky, ktorý nikoho nerobil šťastným. A, paradoxne, o šťastie najviac boxovala tá, ktorá sa v ňom ocitla nevinne. Nedovolila mi ani nadýchnuť sa, aby som jej povedala, že ja som len dvojča tej, ktorá s jej mužom trávi čas v hotelových izbách, potichu zo seba chrlila slová, ktoré sa v nej bohvie ako dlho zbierali. Spomenula deti, astmu, ktorá trápi to staršie, a kríž, na ktorý si prisahali, že spolu ostanú v zlom aj v dobrom.
„Dobre, dobre,“ prikyvovala som, lebo to krehké žieňa ma dojímalo, „dobre, tak ja ho teda nechám tak,“ počula som sa, ako hovorím, ona len zdvihla tie smutné oči a takmer nečujne sa opýtala: „Sľubujete?“ Moja sestra nás alibisticky pozorovala z bezpečnej diaľky, keď sa blondínka predrala cez ľudí späť na ulicu, tromi skokmi bola pri mne, zatriasla mnou, čo chcela tá chudera, a ja som povedala: „Prosila ma, aby som si našla muža, ktorý bude patriť len mne. Lebo ten, s ktorým spávam, patrí jej.“
„Ježiš, tieto hysterky...“
„Nebola hysterická.“
„Nech sedí doma na zadku a premýšľa nad tým, čo robí zle, keď jej muž chodí stále za mnou.“
„Možno to nerobí až tak zle, keď za tebou len chodí a nechce sa mu ostať.“
„Chce byť so mnou, len čaká na ten správny čas,“ povedala nepresvedčivo a nervózne sa napila.
„Určite,“ potľapkala som ju po pleci a naliala som jej ďalší plný pohár, pretože som vedela, že ho bude potrebovať. Netušila, že už vlastne so ženáčom nechodí.
Lebo to mojimi ústami sľúbila jeho manželke. Tej, ktorá berie sľub pod krížom vážne...
Bublina praskla a moja sestra pochopila, že zaparkovala v slepej uličke. No kým z nej vycúvala a znovu sa zaradila do prúdu normálneho života, sedávala bezducho vždy tam, kde ju to položilo.
