Starobylá Levoča leží na úpätí malebných Levočských vrchov, v srdci Spiša. Od roku 2009 je spolu s dielom Majstra Pavla zapísaná v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Keď sa tam vyberiete, určite nevynechajte návštevu Baziliky sv. Jakuba s najvyšším gotickým oltárom od Majstra Pavla z Levoče, navštívte stredovekú renesančnú radnicu s obrazom Levočskej bielej panej. Novinkou je pre návštevníkov je stredoveký kláštor minoritov a vedľa stojaci čierny kostol s úžasnou atmosférou. Je skvelé, že nemusíme ďaleko cestovať, na Slovensku je všetko blízke a prekvapivé.
Legenda o Levočskej bielej pani
Juliana Géciová-Korponayová, uhorská šľachtičná, sa narodila v roku 1680. Julianu pomenoval Levočskou bielou paňou vo svojom rovnomennom románe maďarský spisovateľ Mór Jókai, v Levoči naozaj žila. Jedna z legiend hovorí, že Juliana, zamilovaná do veliteľa nepriateľskej cisárskej armády, ukradla opitému richtárovi na bále kľúče od mestskej brány a z lásky zradila svoje mesto. Podľa historických dokumentov, uložených v levočskom archíve, nebolo treba mesto zrádzať, lebo Levoča nebola nikdy spojencom Františka II. Rákocziho, ako sa to naoko javilo. Mesto kapitulovalo na základe dohody, takže Juliana bola popravená neprávom.
Obraz milovanej
Obraz Levočskej bielej panej, ktorý ju zobrazuje oblečenú v bielych šatách vo chvíli zrady, keď otvára bránu do mesta, sa nachádza v muzeálnej expozícii radnice. Dali ho namaľovať Probstnerovci, bohatí donátori Levoče, do výklenku klasicistického altánku na východných hradbách mesta, ktorý tejto rodine patril. Obraz namaľoval levočský maliar Jozef Czauczik. Zaľúbil sa do evanjeličky Steinhausovej dcéry, no ich láska nebola dovolená. Slečnu vydali a maliar zostal slobodný. Keď dostal zadanie namaľovať Levočskú bielu pani, dal jej tvár svojej milovanej. Tento obraz legendárnej Levočskej bielej panej visel roky na hradbách. Našťastie sa ho podarilo zachrániť a dnes si ho spolu s kúskom látky z Julianiných šiat môžete pozrieť v múzeu v mestskej radnici.
Lavica v kostole
V Bazilike sv. Jakuba aj dnes môžete vidieť lavicu, v ktorej Levočská biela pani sedávala. Táto lavica vraj bola pôvodne umiestnená úplne vpredu kostola pred hlavným oltárom. No Juliana chodievala na sväté omše vždy s meškaním. Čoskoro však miestny farár pochopil, že to robí naschvál, aby sa za ňou po príchode do kostola obzerali všetci muži. To zistenie ho rozhnevalo, a preto nechal lavicu premiestniť blízko dverám a Juliana už mohla meškať koľko chcela, jej neskorý príchod si už nikto nevšímal. Hovorí sa, že ak si do tejto lavice sadne slobodná žena, tak sa do roka a do dňa vydá a ak vydatá žena, tak do roka opeknie. Oplatí sa to v každom prípade, takže keď budete v bazilike, určite sa na lavicu aspoň na chvíľočku posaďte a do roka uvidíte, či táto povera naozaj funguje.
Klietka hanby a richtárova dcéra
Pri prechádzke mestom pred radnicou určite neprehliadnete stredoveký kovový pranier zo 16. storočia, stojaci na pevnom základe – klietku hanby. Je zdobená kovanými srdcami a ľaliami – symbolmi nevinnosti a lásky. Slúžila na trestanie žien, ktoré sa po zažatí lámp (teda po 21. hodine) objavili v uliciach bez sprievodu muža. Pobyt v klietke, ako trest, trval obyčajne 24 hodín. Počas trestu mohli okoloidúci na uväznenú ženu hádzať pokazenú zeleninu, ovocie, vajíčka, či jej schuti nadávať. Prvou takýmto spôsobom potrestanou ženou bola vraj richtárova dcéra, ktorá porušila zákaz vychádzania. Nakoľko nebola iným ženám príkladom, dostala dvojnásobný trest a v klietke pobudla uväznená až 48 hodín.