Pozorujete na spoločnosti, že sa jej psychická odolnosť znižuje?
Pod pojmom psychická odolnosť vnímam celkovú schopnosť vysporiadať sa so životom a jeho nástrahami. Najväčší problém vidím v tom, ako sa dnes vychovávajú deti. To, čo dnes väčšinou vidím, je "hyperprotektívne", teda prehnane ochranárska výchova, kedy sa deťom zametá cestička, aby to nemali komplikované. Väčšina rodičov preberá zodpovednosť za deti v oblastiach, kde ani nemusia. Deti sa tak nenaučia starať sa o seba, samé sa hrať, zaspávať, učiť sa a ďalšie potrebné veci, ktoré sme my ako deti zvládali. Dnešná mládež je veľmi neprispôsobivá, pohodlná a chce mať všetko hneď. Bohužiaľ je to výsledok našej výchovy a našich hodnôt. Myslím, že civilizovaný svet s tým bude mať v budúcnosti problém.
Ako človek môže spoznať, že je menej psychicky odolný ako ostatní? A kedy je potrebné s tým začať niečo robiť?
Keď má človek väčší strach sa prejaviť, povedať svoj názor, je málo priebojný, nezvláda zmeny, nevie sa prispôsobiť zmenám rytmu okolitého sveta, nezvláda sa učiť nové veci, nevie komunikovať, je dlhodobo nespokojný a nič s tým nerobí. Keď sa cíti osamelý a má pocit, že mu nikto nerozumie. Myslím, že každý z nás sa raz za čas takto cíti, to je úplne normálne. Ale keď to prekročí určitú mieru a my pociťujeme, že nás naše problémy alebo "povaha" blokujú vo viacerých oblastiach života, a dlhodobo sa cítime nespokojní, tak odporúčam zájsť si na konzultáciu.
Ako si môžeme sami svoju psychickú odolnosť zvyšovať?
Ja vždy ľuďom radím, aby nevnímali problémy ako čosi, čo by byť nemalo a čo je zlé, ale nech to berú ako výzvu, že sa niečo nové naučia, na čom môžu povyrásť. Potom je ľahšie od problémov neutekať a ľudia nájdu odvahu ich začať riešiť. Ďalšia dôležitá vec je nesnažiť sa všetko vedieť rozlúsknuť, čo najrýchlejšie a najľahšie. Niekedy musíme nazbierať skúsenosti, trpezlivo krôčik po krôčiku, aby sme potom dané veci mohli byť schopní vyriešiť. Je to, ako keď ste nikdy nepiekli a práve sa chystáte upiecť svoju prvú tortu. Tiež to nepôjde hneď samo od seba. Ďalšia dôležitá vec je otázka postoja k vlastnej nespokojnosti. Väčšina ľudí ju vníma ako niečo zlé: nerozumiem si s deťmi, tak to znamená, že som zlá mama alebo mám divné deti, niečo mi nejde, znamená to, že som neschopná a nešikovná. Nespokojnosť je ale normálna vec, je to motor, ktorý nás ťahá ďalej.
V rozhovore pre idnes.cz sa rozhovorila lekárka Lucia Vašková z Centra pre zvyšovanie psychickej odolnosti.
