Muži a ženy, ktorí sú zvyknutí ísť si v práci za svojím cieľom a šplhajú sa po kariérnom rebríčku, majú občas tendenciu pristupovať aj k dieťaťu ako k projektu. A už od začiatku sú rozhodnutí, že ich projekt bude ten najlepší. Zaostarajú si preto chytré knihy a prečítajú si rôzne internetové rady odborníkov a už od prvých dní sa snažia byť žiarivým príkladom toho, ako byť najlepšou matkou či otcom, píše idnes.cz.
Dieťa ako pracovný projekt
A rovnako tak, ako predtým podriaďovali svoj život kariére, sa teraz rozhodnú všetko staviť na jednu kartu - na svoje dieťa. Život sa úplne podriadi kolobehu nákupov, krúžkov, vareniu zdravého jedla, upratovaniu a všemožných aktivít, ktoré by mali dieťa urobiť šťastným / kreatívnym / sociálno zdatným...
Psychologička Pavla Koucká ale varuje, že podriadiť svoj život najmladšiemu členovi rodiny nie je až taký dobrý nápad, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Obetovanie sa pre dieťa totiž môže mať za následok vychovanie nešťastného a nesamostatného človeka.
"Nie je to vhodné. Najmä preto, že je žiaduce, aby sa aj dieťa učilo tolerancii, prispôsobeniu sa, rešpektu a úvahám k druhej osobe. A to najlepšie učíme svoje deti tak, že od nich vyžadujeme ohľady k nám samým. Dbáme na uspokojenie ich potrieb, ale nesmieme zanedbávať ani svoje potreby. Keď myslíme len a len na dieťa, zvykne si, že je stredom sveta, všetko sa točí okolo neho a ono na nikoho nemusí brať ohľad. Pochopiteľne potom v živote naráža, "upozorňuje psychologička.
Úlohou rodičov je pripraviť dieťa na život, nie ho do osemnástich (a niekedy aj tridsiatich) rokov hladkať ako v bavlnke. Dieťa, ktoré sa nikdy nestretne s určitou mierou nepohody a nebude zvyknuté na kompromisy a občasnú frustráciu, bude v živote nešťastné, pretože mu bude okolitý svet (v porovnaní s rodičovským hniezdom) pripadať ako nepriateľské miesto plné zmätku a nutnosti robiť občas nepríjemné rozhodnutia. Každá menšia nepríjemnosť ho vykoľají, nebude sa vedieť prispôsobiť, bude mu chýbať empatia a bude mať tendenciu vidieť sa ako stredobod vesmíru.
Aj rodič je unavený a môže mať vlastný program
Pre deti je neoceniteľná skúsenosť, keď vidí svojich rodičov v bežných životných situáciách a môžu sledovať, ako sa s nimi vyrovnávajú. Mali by si uvedomovať, že aj rodičia sú ľudia a majú právo byť unavení alebo nahnevaní. Zároveň by mali vidieť a časom aj rešpektovať, že matka i otec majú svojich vlastných kamarátov a koníčky, že všetok ich voľný čas nemusí nutne vyplňovať len starostlivosti o domácnosť a rodinu, ale aj relaxácia a odreagovanie sa. Rodičia si často neuvedomujú, že snahou robiť zo seba superhrdinu a neustále zatínať zuby a potláčať slzy pri svojich deťoch vytvára nereálne predstavy o rodičovstve ako takom.
Väčšina z nás má pritom v živote tendenciu opakovať vzorce správania svojich rodičov. Ich deti sa teda budú zrejme snažiť byť tiež supermatkami a superotcami, budú zanedbávať svoje vlastné potreby a trpieť výčitkami, ak sa budú venovať vlastnému rozptýleniu. Neustály tlak a prísnosť na seba samého samozrejme ani neprispievajú k psychickej pohode rodičov. Tá pritom nevyhnutne ovplyvňuje aj psychickú pohodu detí.
"Najčastejšie zažívajú takí rodičia pocity frustrácie a nespokojnosti. A tiež to kazia ich vzťah k dieťaťu, pretože hoci si to často nechcú priznať, tak mu to vlastne trochu vyčítajú. Vo výnimočných prípadoch, keď to trvá veľmi dlho, sa stretávam až so stavmi blízkymi syndrómu vyhorenia. A inokedy sa zasa môže stať, že rodič na dieťa prenesie svoje ambície, svoje sny, a túžia si ich splniť skrz ne, "vysvetľuje Pavla Koucká, autorka knihy Zdravý rozum vo výchove.
Hovorte s deťmi o potrebách ostatných
Odporúča preto rodičom nezanedbávať ani svoje potreby a svoje priania, urobiť si čas na seba aj na svojho partnera alebo partnerku. Všetko samozrejme s ohľadom na vek dieťaťa. "Potreby malých detí sú dôležité- keď bábätko niečo potrebuje, potrebuje to hneď. Takže je úplne na mieste, že keď mama (alebo otec) počuje, že bábätko niečo chce, všetko odloží a uspokojuje jeho potrebu, "hovorí Pavla Koucká.
U starších detí odporúča postupne ich učiť, že majú chvíľku počkať, pokiaľ nie je potreba absolútne neodkladná. Začína to skákaním do reči, pravidlo by mali rešpektovať obidve strany. Ak chceme, aby nám deti neskákali do reči, mali by sme nechávať dohovoriť aj my ich.
"O potrebách všetkých členov je dobré v rodine hovoriť. Ak syn potrebuje kúpiť nové topánky, ale matka je uťahaná z práce, nie je dôvod sa tým tajiť, "myslí si Koucká. Matka môže podľa nej v takejto situácii navrhnúť (vzhľadom k svojej únave) nákup odložiť o jeden deň. Alebo skúsiť to dnes pod podmienkou, že dieťa následne pomôže napríklad s prípravou večere. Dieťa takto dokáže oveľa viac oceniť rodičovské úsilie, pretože mu nebude pripadať samozrejmé.