Kritiku by sme si podľa názoru odborníkov mali odpustiť najmä u mladých dievčat, ako píše idnes.cz. Podľa nedávnej štúdie totiž množstvo kritických vyhlásení zo strany rodičov súvisí s tým, ako nespokojné so svojím telom bude dievča v neskorších rokoch. Výskumníci oslovili vyše 500 žien vo veku od 20 do 35 rokov a pýtali sa ich na názory na vlastné telo a na to, ako rodičia hodnotili v minulosti ich hmotnosť a stravovacie návyky.
Dievčatá sa zdravou hmotnosťou sa o tretinu menej často stretávali s nepríjemnými komentármi zo strany rodičov než tie s nadváhou. V skupine žien s normálnou hmotnosťou sa potvrdilo, že boli so svojím telom tým nespokojnejšie, čím viac ich rodičia riešili ich hmotnosť v dospievaní. Odborníci preto rodičom odporúčajú v tomto smere radšej mlčať.
Dospievajúce (nielen) dievčatá totiž môžu vnímať niektoré vyhlásenia príliš vážne a "znejú im v ušiach" až do dospelosti, aj keď si rodičia danú situáciu po rokoch často už dávno nevybavujú. "Komentáre rodičov k vzhľadu detí majú veľký vplyv a dopad. Pred pubertou sú rodičia pre deti ako „bohovia“. Všetko, čo hovoria, berú veľmi vážne, čo rodičom často nedochádza. V puberte sú síce deti kritickejšie, ale rovnako pre nich ocenenie znamená veľké posilnenie a kritika naopak znehodnotenie. A to aj bez ohľadu na to, že sa tvária, že je im to jedno," upozorňuje psychológ Ján Kulhánek z Psychoterapie Anjel. Poznámky o kilách navyše alebo napríklad veľkosti pŕs môžu zanechať trvalé stopy na sebavedomí mladého človeka.
"S nízkym sebavedomím a negatívnym vzťahom k svojmu telu tiež vplyvom kritiky rodičov sa deti vyrovnávajú dlho, niektorí dospelí sa s tým nezrovnajú nikdy," dodáva Kulhánek.
V spomínanom výskume sa však nepotvrdilo, že by podobne fungovalo aj rozprávanie o stravovacích návykoch. Rodičia by sa teda namiesto komentárov o ženských krivkách mali snažiť dospievajúce navigovať k zdravému životnému štýlu. Najčastejšie však svojím vlastným príkladom nad spoločnými rodinnými obedmi či večerami a spoločnými športovými aktivitami, nie kázaním o kalóriách a nezdravých potravinách.
"Opakované kritické komentáre deti zraňujú, zvyšuje to ich pochybnosti o sebe, majú pocit, že ich rodičia nemajú radi tiež, aké sú, a prestávajú sa mať rady. Ak rodičia kritizujú telesné tvary dospievajúceho dievčaťa, ponúkajú diétu či sami diétujú, môže z toho vzniknúť aj mentálna anorexia, z ktorej sa potom slečna dostáva niekoľko rokov," varuje Ján Kulhánek s tým, že rodičia si často ani neuvedomujú, aký vplyv majú na ich potomkov nevinne pôsobiace poznámky alebo uštipačné vtipy.
Nezhadzujte ani seba samú
Jan Kulhánek ďalej pripomína, že rodičia by sa mali vyhnúť aj ponižujúcim prehláseniam o vlastnom vzhľade a hmotnosti (bez líčidiel vyzerám hrozne, som tučná a škaredá, nič mi to nepristane a pod.), pretože aj tie vnímajú deti veľmi citlivo a v dospelosti majú tendenciu podobnú kritickosť preberať a vzťahovať na seba.
A odborníci varujú, že aj pozitívne komentáre o tom, ako je dievča krásna, môžu mať následky, ktoré rodičia spočiatku nedomyslia. Na jednej strane sa snažíme dievčatám vštepovať, že ich vzhľad nie je to najdôležitejšie v živote, ale na druhú stranu mnohí rodičia vzhľad komentujú oveľa viac než napríklad inteligenciu, talent alebo usilovnosť. Príliš chvály zameranej na vzhľad potom môže znamenať, že dievča si na svojom vzhľade čiastočne postaví sebavedomie.
"V ničom by nemal byť extrém, ani v pozornosti na vzhľad. Toto deti preberajú, a ak sú trochu úzkostnejšie, prinesie to veľa neistoty a pochybností o sebe, či sú dosť perfektné," pripomína psychológ Ján Kulhánek.
Zároveň môže dospievajúci ľahko dospieť k názoru, že určité vlastnosti a charakteristiky buď máme, alebo nemáme - napríklad vzhľad, usilovnosť alebo dobré školské výsledky. V praxi to potom znamená, že sa pri prvej prekážke vzdá bez boja v presvedčení, že nemá cenu sa ďalej snažiť, pretože chýbajú charakteristiky potrebné k úspechu. Psychológovia preto odporúčajú rodičom i učiteľom zdôrazňovať, že dobré školské aj iné výsledky sú zásluhou poctivej práce a že človek na sebe môže mnohé zmeniť a zlepšiť. Deti sa tak naučia o úspech bojovať a nevzdávať sa po prvom neúspechu.
"A čo by sme teda mali našim dcéram hovoriť?" Pýta sa Sarah Newtonova, autorka knihy o tínejdžeroch na stránkach Guardianu, a rovno odpovedá: "Miesto hovorov o vzhľade by sme sa mali pýtať na to, čo robia a čo ich zaujíma. Malá zmena v použití slov môže znamenať, že vaša dcéra vyrastie oveľa lepšie pripravená na úspech v dospelom svete."