KĽÚČOVÉ JE UVEDOMIŤ SI, že najdôležitejší človek, ktorému by ste mali venovať pozornosť, ste vy sama. Že jednoducho máte právo na čas pre seba. Že tu neustále nemusíte byť len pre ostatných. A nie je na tom nič sebecké. Nemusíte sa cítiť previnilo. Čas osamote nie je prejavom slabosti, ale, naopak, toho, že si uvedomujete vlastné hodnoty a viete, kedy potrebujete dobiť baterky. Paradoxne to najlepšie, čo môžete pre svojich blízkych urobiť, je pravidelne venovať čas len sama sebe. Ak nebudete psychicky v pohode, ťažko im potom môžete pomôcť. Dokonca budete aj výkonnejšie a viac stihnete, keď sa občas zastavíte, vypnete telefón a nenecháte sa ničím a nikým rušiť.
PROBLÉM JE, že byť samy často ani nevieme. Automaticky to považujeme za niečo zlé. Ničnerobenie, rozjímanie a premýšľanie nám pripadá ako strata času, lenivosť a flákanie. Navyše nám už odmalička hovoria, že samota je vlastne za trest. Za vystrájanie sme dostávali domáce väzenie a museli samy trčať v detskej izbe. Autorka knihy How to Be Alone Sara Maitland hovorí, že by to malo byť presne naopak. „Poslať deti samy do izby sa má brať skôr ako odmena. Bol si dobrý, tak utekaj do svojej izby, rob si, čo chceš, a buď sám sebou. Namiesto toho deti stále nútime do sociálneho kontaktu, učíme ich, ako sa majú správať k ostatným, ale neučíme ich, ako sa majú správať samy k sebe. Introvertov považujeme za čudákov.“
Podobne potom v puberte majú všetci okolo nás najväčšiu starosť, či už máme frajera. Hlavne neostať „na ocot“. A s pribúdajúcim vekom sa tlak na to „aspoň niekoho mať“ ešte zväčšuje. Byť sama a priznať, že vám je tak dobre, je takmer neodpustiteľné. Nech vám ani nenapadne ísť sama do kina, alebo dokonca ísť sama na dovolenku. To je synonymom totálnej osamelosti a zúfalstva. Samota a osamelosť sú pritom dve úplne odlišné veci. Samota je prospešná, zdravá a občas nutná. Osamelosť je zvierajúca a zúfalá.
