Rada sa bavím s ľuďmi, som extrovertná a neprekáža mi pútať na seba pozornosť. O to viac potom vyhľadávam chvíle samoty, keď sa stiahnem do ústrania a som len vo svojej hlave, vo svojom svete. Napriek tomu sa cítim previnilo, keď kamarátke občas odmietnem stretnutie s tým, že mám veľa práce. Pritom sa len hanbím priznať, že potrebujem čas sama pre seba. Takže radšej klamem. Prečo je pre nás samota taká dôležitá? A prečo by nemala byť tabu?
KEDY NAPOSLEDY STE BOLI ÚPLNE SAMA? Išli bez kamarátok alebo partnera na prechádzku, do kina, do kaviarne? Len ticho sedeli a pozorovali gestá ľudí, počúvali zvuky okolo, vnímali svoje pocity? Kedy naposledy ste nechali myšlienky voľne plynúť? Kedy naposledy ste boli len sama so sebou?
Vlastne na to nemáme ani príležitosť. Keď už sa konečne posadíme, zbadáme vrstvu prachu na poličke, nevyžehlenú bielizeň, do toho zazvoní telefón... Máme toľko práce a nikto to za nás predsa neurobí! Prakticky stále nestíhame. Sme unavené a vyčerpané. Potom stačí už len málo. Neumytý hrnček alebo jednoduchá otázka: „Čo bude na večeru?“ A vybuchnú nám nervy. Kričíme, plačeme, hneváme sa. Sme na všetko samy. Nikto nám s ničím nepomôže. Jediné, čo chceme, je chvíľka ticha, pokoja a samoty. Lenže paradoxne si ju nikdy nedoprajeme.
Máme plný diár a nabitý každodenný program, cítime sa užitočne, vyťažene, produktívne, nenahraditeľne. Hoci máme jazyk „po kolená“. Zle spíme, aj preto, že pred spaním zízame do stropu, kam si očami píšeme úlohy na ďalší deň. Nechceme si priznať, že bič, ktorým sa udierame, sme si na seba aj ušili. Ako z toho von?
