Skutočný príbeh: Z manžela sa stal môj šéf. Takmer to zničilo naše manželstvo

Naše manželstvo trvá už tridsaťpäť rokov a sme takmer vzorová rodina. Vychovali sme dve deti, splatili dom, auto. Verná som bola aj svojej práci, kde som na jednej pozícii vydržala dve dekády. A bola by som tam zostala do dôchodku, keby si ma nadriadený jedného dňa nebol zavolal do kancelárie a nepovedal: „Vážime si vašu prácu…  je nám ľúto… rušíme pracovnú pozíciu…  odstupné…“ Bola som v šoku, a keď som sa prebrala, stála som pred budovou s potvrdením o výpovedi v ruke. Cestu domov som preplakala.

Keď sa vrátil domov manžel a našiel ma uplakanú nad fľašou vína, zhrozil sa, že sa niečo stalo deťom. Povedala som mu, že ma „len“ vyhodili z práce, údajne pre nadbytočnosť, ale skôr preto, že som stará. Vydýchol si, sadol si ku mne a rozkázal si kávu. Hoci som nebola vo svojej koži, natieral mi med okolo úst, že ju vraj varím najlepšiu na svete. A tak som pred neho po chvíli postavila jeho starožitnú šálku. Napil sa a povedal: „Kávu som ti chválil už veľakrát… Čo keby si mi robila asistentku? Tá moja odchádza na materskú, potrebujem niekoho na záskok.“

Neverila som vlastným ušiam.

„No jasné,“ zajasala som a súhlasila. Nadšenie mi ale dlho nevydržalo. Z manžela sa stal šéf, ktorý sa ku mne správal ako k cudzej.

„Kde sú tie zmluvy? Kde mám kávu? Ako to, že nie je založená táto faktúra?“ hrešil ma. Doma však bol ako med a zhováral sa so mnou ako zvyčajne. Lenže vo mne to vrelo. Veď som sa mu ani ani nemohla manželovi posťažovať na vlastného šéfa! Ako sa na neho môžem usmievať, keď na mňa celý deň len kričí?

Vydržala som dva mesiace, a potom som sa odhodlala pozhovárať sa o tom. Oponoval, že sa ku mne správa ako k akejkoľvek inej asistentke. Čo keby si kolegovia začali myslieť, že mi nadŕža? Už teraz ho zasypávajú otázkami o dĺžke mojej dovolenky a plate.

„Neber si to tak k srdcu,“ chlácholil ma. Lenže to sa ľahko povie, ale horšie urobí. Chvíľu som sa zvládla pretvarovať, potom sa však začal meniť manžel. Prinášal si prácu domov, pri večeri sa pýtal, či mám hotové to a tamto, či som zabezpečila, vyzdvihla, napísala, zavolala…Niekoľkokrát sa stalo, že som v práci zostala dlhšie ako on. A keď sa ma spýtal, kde som bola tak dlho, myslela som, že po ňom hodím jeho obľúbenú starožitnú šálku.

K dnu šla nálada v kancelárii aj doma, a tak som povedala dosť, končím. Lenže ako mu to povedať? Výpoveď som poslala poštou, priamo do manželových rúk. O dva dni za mnou prišiel s ňou aj nechápavým výrazom. Sľúbila som, že ešte zaučím novú posilu, a v ten deň som odišla z práce skôr. Rýchlo som doma pripravila večeru a zapálila sviečky.

Keď prišiel domov, povedala som, že ak chceme udržať naše manželstvo, na výpovedi trvám, pretože ako šéf je príšerný. A ja chcem pokoj, chcem sa s ním rozprávať a pritúliť sa k nemu bez toho, aby som na neho bola naštvaná.

„Ospravedlňujem sa, viem, aký viem byť nepríjemný,“ zvesil hlavu.

„Tak nájdeš nový záskok," usmiala som sa. Radšej si nájdem napríklad len nejakú brigádu, hlavne nech mám pokoj.