Keď Adriana Pročková rozpráva o manželovi, naskakuje vám husia koža. Po 26 rokoch manželstva je v jej slovách toľko nehy a obdivu, až sa vám tají dych. S jemnosťou v hlase hovorí o tom, ako ju jediný dokázal rozosmiať, keď sa dotkla fyzického aj psychického dna. Ako si aj s dospelými deťmi sadajú týždeň čo týždeň do auta, aby sa z Bratislavy premiestnili do Haliče. Pri svojom manželovi nikdy nehrala druhé husle, v rukách pevne držala financie rodinnej firmy. Vyštudovala ekonómiu, trinásť rokov prednášala na ekonomickej univerzite marketing, no potom odišla. „Rozhodla som sa pre rodinnú produkčnú firmu, chcela som mať všetko pod kontrolou,“ priznáva. V tom čase boli obaja nesmierne zaneprázdnení, Jozef Pročko bol značka stopercentnej zábavy. V televízii bol veľmi žiadaný a populárny. Obaja žili hektický život, ktorý sa točil najmä okolo rodinných firiem.
„V čase, keď sa nám darilo, prišiel manžel s nápadom, že starú zbrojnicu v rodnej Haliči prerobí na pizzeriu a založí neziskovú organizáciu Jožo Pročko deťom. Moderoval relácie ako na bežiacom páse a popritom organizoval množstvo charitatívnych podujatí. Nakopili sa radosti i starosti, cítila som, že potrebujem vypnúť,“ spomína Adriana na obdobie spred 13 rokov. Mala toho na pleciach viac, ako uniesla, čo sa prejavilo aj na jej zdraví. „Začala som mať problémy s chrbticou. Priateľka ma preto zobrala na jogu. Vtedy som netušila, čo môžem od nej očakávať. Po roku a pol som sa dozvedela, že Fredy Ayisi otvára centrum, prišla som za ním a stala som sa jeho žiačkou,“ rozpráva sympatická blondínka. „Jogu som brala ako pomoc pre seba, nikdy som nemala ambíciu predcvičovať, ale priateľka z Haliče dostala od muža knihu jogy a chcela sa ju naučiť, tak ma oslovila. Najprv sme cvičili iba v trojici, aj s jej dcérou, ale keď prejavili záujem aj ďalšie ženy v susedstve, dokončila som si kurz inštruktora a začala som sa tomu venovať naplno.“
Potom však prišlo niečo, čo aj ju, zanietenú joginku prekvapilo – prudká bolesť a problémy s chrbticou. "Nemohla som sa hýbať, šesť mesiacov som vypadla z cvičenia. Prestala som trénovať, bolesť bola neznesiteľná, dlho som odmietala operáciu. Ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Aj v joge platí – keď chce duša rásť, človek musí padnúť na dno. Ja som sa ho dotkla niekoľkokrát, prežila ho v rôznych formách. Celý čas som si uvedomovala, že to nemôžem vzdať, že nechcem takto žiť – nemohúcne a v bolestiach. Môj stav mi bránil v takom rozsahu pohybu, na aký som bola zvyknutá. Rozhodla som sa ísť na endoskopický zákrok. Pomohol mi, ale vedela som, že niektoré veci vo svojom živote musím robiť inak, lebo sa problémy môžu vrátiť. V období, keď som nemohla aktívne cvičiť, dostal sa mi do ruky letáčik o škole v Prahe, kam teraz chodím. Zaujalo ma zameranie na filozofiu jogy, etiku a terapiu. Povedala som si, že keď nemôžem cvičiť, budem aspoň študovať.“
Do Prahy ju vozili deti. „Vlastne ma prevážali v ľahu, lebo som nemohla dlho sedieť. Ale zvládla som to a som šťastná, nové poznanie ma oslobodilo. Mala som šťastie na veľmi dobrých učiteľov, za sebou mám aj rok jogovej terapie na FTVŠ v Prahe. Manžel sa smeje, že ho nasledujem. Na fakulte telesnej výchovy a športu študoval pred tridsiatimi rokmi.“
V jogovej terapii Aďa našla odpoveď aj na svoje problémy. „K zraneniam nás privedú nesprávne pohybové vzorce, ktoré si nesieme už od detstva. Nefunguje to tak, že my sa naučíme nový, a starý vypadne. Nevypadne. My ho môžeme len prekryť novým. Zle sa dvíhame, zle predkláňame, zle sedíme, prekrižujeme nohy… Novým spôsobom tú cestičku v hlave vychodíme. Presne to ma na terapii jogy najviac baví – že sa zaoberá mysľou, mozgom, ako to tam funguje. Joga sa mi rozšírila aj o tieto pohľady,“ spokojne dodá. Materiálny svet jej veľa nehovorí, keď sa dá, čerpá energiu z prírody. „Vždy mi to bolo prirodzené,“ povie rozhodne Adriana.
„Vnímala som to ako svoju cestu. Keď sa pozriem dozadu, v mnohých životných situáciách som vyslovene trpela. Vedela som, tušila, že robím niečo nesprávne, ale pracovné i rodinné prostredie ma tlačilo niekde, kde ma chcelo mať. Hrala som rolu, ktorú mi určili ľudia okolo mňa. Dovolila som im to, pretože som vo svojej podstate tolerantná a prispôsobujem sa okoliu. Až pri joge sa mi pomenovali veci, ktoré mi boli prirodzené, ale dovtedy som ich nechcela vidieť, lebo som si myslela, že to asi nie je správne, keď všetci okolo mňa myslia aj robia inak. Joga vás privedie k tomu, že prestanete riešiť ostatných, sústredíte sa na svoje pocity. Dokážete prijať aj veci, ktoré by ste predtým neprijali, lebo by vás ranili. Uvedomíte si, že vám nemôže ublížiť nevedomosť druhého človeka, jeho útok. Už len so súcitom pozriete naňho a poviete si: Je to tvoj názor, tvoje malicherné správanie. Často sa nevieme s krivdami porátať, ale treba to zobrať ako výzvu. Nemusíme byť s ľuďmi, ktorí nám ubližujú, no mali by sme ich dokázať prijať, lebo majú rovnaké právo ako my žiť tento život.“ Pomohla joga aj jej manželovi v ťažkom životnom období, keď mu televízia zabuchla dvere? „Jogu necvičí, ale on je jogín svojou dušou, a ani o tom nevie,“ prekvapí. „Jozef má čistú dušu. Priznám sa, že nepoznám vo svojom okolí človeka, ktorý by tak nezištne a bez prípravy dokázal podať človeku pomocnú ruku. Toto na ňom obdivujem.“
„Rodina mi pomohla, keď mi bolo najťažšie, a to je pre mňa azda najdôležitejšie poznanie,“ zhodnotí Adriana. „Vo svojich bolestiach som mala stavy, keď som bola na fyzickom dne a manžel sa len tak zjavil v izbe a rozosmial ma. Keď máte pri sebe človeka, ktorý vie dať radosť, je to zázrak!“ povie a odhodlane dodá: „Málokto ho pozná takého, aký v skutočnosti je. Televízia človeka predáva. Je len produkt, z ktorého potrebuje vyťažiť. Ale to, čo má manžel od Boha, mu nikto neodškriepi. Dokáže rozdávať šťastie aj vtedy, keď je sám nešťastný.“
Adriana na hodinách jogy posúva ľudí k sebe samým. „Teším sa z toho, lebo keď niečo odovzdám, vytvorí sa mi priestor na nové poznatky.“ S Fredym pred štyrmi rokmi rozbehli školu pre inštruktorov Yoga Vidya a jej manžel Jozef je jej súčasťou. „Keďže pozná v Haliči miesta s najsilnejšou energiou, zavedie nás tam,“ prezradí s úsmevom. Naplno využíva aj poznatky z dvoch vysokých škôl. „Ako telocvikár učí inštruktorov meditačné techniky, prednáša o regenerácii tela. A keďže lektor musí byť trošku aj herec a nie každý má dar výrečnosti, učí ich komunikovať.“ Vo svojich voľných chvíľach pracuje na obnove kostolíka a založil insitné múzeum. „Našiel listinné dokumenty, že tam bolo pútnické miesto. Niečo ako druhé Medžugorie. Tá energia tam stále je.“
