Aj keď je na jednej strane príbeh psa Hačikó a jeho pána veľmi smutný, dodnes je inšpiráciou pre mnohých ľudí. Bol totiž viac ako len domáce zviera. Bol spoločníkom univerzitného profesora, ktorého každé ráno odprevádzal a poobede vítal na železničnej stanici. Pozrite sa s nami na skutočný príbeh psa, ktorý zostal verný a oddaný svojmu najlepšiemu priateľovi až do konca svojho života.
O 15:00 na stanici v Tokiu
Profesor poľnohospodárskej vedy na tokijskej cisárskej univerzite, Hidesaburō Ueno, dlho túžil po čistokrvnom psovi Akita. Preto sa na odporučenie v roku 1924 rozhodol adoptovať šteniatko Hačikó. Jeho pán mu po čase začal hovoriť aj Hači, pretože sa okamžite stali skvelými priateľmi. Ueno svojho psa nadovšetko miloval a správal sa k nemu ako k svojmu synovi. Stali sa nerozlučnou dvojicou. Keď Hačikó podrástol, začali sa riadiť jednoduchým pravidlom. Každé ráno Hači vyprevadí svojho majiteľa do práce na železničnú stanicu v centre Tokia a popoludní o 15:00, keď sa Ueno vráti z práce, Hači ho už bude čakať na stanici. Tento skvelý plán dodržiavali úplne každý deň. Avšak v máji 1925 sa z ničoho nič všetko zmenilo.
Priateľa sa už nedočkal
Hačikó sa presne o 15:00 objavil na dohodnutom mieste, ale jeho milovaný majiteľ z vlaku nevystúpil. Profesor Ueno sa z práce na stanicu už nemohol vrátiť, pretože počas vyučovania utrpel smrteľné krvácanie do mozgu. Hačikó však o tom nevedel, a preto aj keď sa rutina narušila, vrátil sa na miesto v ten istý čas aj na druhý deň. Profesor sa samozrejme opäť nevrátil domov, ale jeho verný priateľ sa nikdy nevzdal nádeje. Hačika si k sebe domov zobral bývalý záhradník z rodiny Ueno. Avšak počas zvyšku svojho desaťročného života chodil na železničnú stanicu každé ráno a popoludní presne vtedy, keď mal vlak vchádzať do stanice. Sedel tam celé hodiny a trpezlivo čakal na návrat svojho majiteľa. Pracovníci stanice spočiatku neboli k Hačikovi až takí priateľskí, ale jeho vernosť si ich získala. Ľudia mu začali prinášať maškrty alebo pri ňom niekedy len sedeli, aby mu robili spoločnosť. Jeho prítomnosť mala veľký vplyv na miestnu komunitu a stala sa z neho ikona.
Národný hrdina s vlastnou sochou
Príbeh psa, ktorý sa nikdy nevzdal vernosti k svojmu majiteľovi, si získal veľkú pozornosť aj v médiách. Inšpiroval dokonca ľudí z celého sveta a nejeden z nich sa rozhodol tohto oddaného psa navštíviť a ponúknuť mu nejakú maškrtu. Dotkol sa srdca každého Japonca a stal sa národným hrdinom. V roku 1934 si Hačikó za svoju vernosť vyslúžil bronzovú sochu. Avšak tým, že Hačikó čakával na svojho pána každý deň, odzrkadlilo sa to najmä na jeho zdraví. Bol podvyživený a trpel rôznymi vnútornými parazitmi. Každým rokom bol slabší a slabší a postupne sa už nedokázal vracať domov k záhradníkovi. Preto zostal ležať na stanici. Zomrel v roku 1935 a bol pochovaný vedľa svojho milovaného profesora. Dodnes je v japonských školách predstavovaný deťom ako symbol priateľstva a vernosti, ktorú nič nezlomí.