O vás je známe, že si zarábate ako počítačový odborník. Čo ste študovali?
Kybernetiku a umelú inteligenciu v Košiciach. Je to vlastne robotika, inteligentné systémy a informačné technológie. Je to už takmer 15 rokov dozadu a veľa tých vecí bolo vtedy ešte na úrovni teórie, dnes už máte umelú inteligenciu v každej práčke či chladničke. Dodnes čerpám z toho, čo som sa naučil, keďže získavanie užitočných informácií je, paradoxne, čoraz ťažšia úloha. Každý rok je ich viac a viac, „lietajú“ všade okolo nás a vybrať tie dôležité a užitočné je nadľudská úloha. Umelá inteligencia môže v tomto smere úžasne pomáhať. Nastala doba takzvaných „big data“.
Vaši rodičia boli učitelia. Čo učili?
Matematiku, fyziku a predmet, ktorý sa v tom čase jednoducho volal „počítače“.
Okrem počítačov je vašou vášňou šport. Ten ste tiež praktizovali odmalička?
Šport pribudol neskôr. Na strednej som začal hrávať basketbal, s ktorým som pokračoval aj na vysokej. Ale potom som si uvedomil, že veľa v tejto oblasti nedosiahnem, tak som to zabalil a začal som sa viac venovať počítačom a vo voľnom čase fitnes. Vždy, keď bola príležitosť, trávil som hodinu – hodinu a pol vo fitku.
Ako často sa športu venujete?
Snažím sa cvičiť každý deň. Do fitka chodím väčšinou cez týždeň, prídem o siedmej ráno, odcvičím si a o deviatej už sedím za počítačom a pracujem až do večera. Cvičenie je pre mňa taká meditácia. Ráno vstanem, pocvičím si a nabije ma to energiou na celý deň. Niekto potrebuje cigaretu a kávu, ja cvičenie. Keď si ráno nezacvičím, tak som celý deň nervózny (smiech). Cez víkendy mám trochu iný režim, väčšinou cestujeme na chalupu, chodíme na prechádzky so psom, sprevádzam Zorku na jej fitpobyty alebo trávime spoločne čas s priateľmi či rodinou.
Ako sa stravujete?
Mám svoj systém. Jedávam každé dve-tri hodiny, varím si sám, jedlo si nabalím do krabičiek, mám ho vlastne stále pri sebe a keď je čas, zjem ho. Aj v aute studené.
Každý deň si varíte?
Navarím si na týždeň dopredu, rozdelím do krabičiek a zmrazím. Niekto to nedokáže a musí si variť každý deň, existuje veľa spôsobov. Dnes už sú firmy, ktoré vám jedlo donesú každé ráno k vašim dverám na celý deň. Každý si musí nájsť tú svoju cestu, časovo efektívnu.
Tak mi to povedzte zaradom, ako vyzerá váš jedálniček. Čo ste mali dnes na raňajky?
Na raňajky som mal klasicky vajíčka. Desať vajec.
Desať???
Normálnemu človeku stačia tri, ale ja mám sto kíl. Preto nefungujú nejaké univerzálne jedálničky, akože vhodné pre hocikoho. Stravu si každý musí upraviť sám podľa seba. Dodržiavať nejaké základné pravidla pomeru živín, bielkovín, sacharidov, tukov a skúšať a sledovať, ako sa telo mení. Mňa desať vajec zasýti na dve-tri hodinky.
A tých desať vajec zjete len tak či s niečím?
Dám si k nim paradajky, šunku, kozí syr... Biele pečivo nejem, to sú zbytočné sacharidy. Mám tie takzvané „polystyrénové“ chlebíky, prípadne sa dá dnes už kúpiť proteínový chlieb. Na desiatu si dám kura so zemiakom. O dvanástej si dám znova kura, rybu alebo hovädzie. To isté o druhej. Ak popoludní cvičím, tak si dám jedlo aj o štvrtej. Večer jedávame spolu so Zorkou o šiestej-siedmej. Pred spaním ešte tvaroh alebo jogurt.
A to nikdy nezhrešíte?
Ale áno, dám si aj krémeš od svokry aj knedľu s kapustou (smiech). Mám dni, keď si dám niečo dobré, niekedy cítim, že telo si to žiada. Zjem jedno hriešne jedlo, za tým zákusok a dosť. Na čokoládu si nespomeniem celý týždeň.
Koľko kuracieho mäsa napríklad skonzumujete za týždeň?
Asi osem až desať kíl. Aj nejakú hovädzinu k tomu. Väčšinou Zorke napíšem správu, lebo ona chodieva cestou z práce okolo vynikajúceho mäsiarstva a donesie mi to domov.
Necháte ženu nosiť desať kíl mäsa?
(Smiech) Ale veď pre Zorku je to nič.
To je pravda. A Zora sa tiež takto stravuje?
Práveže nie! Ona má svoj systém stravovania, ktorý jej vyhovuje, a ako vidieť, na nej aj funguje. Neraňajkuje a počas dňa je pomenej. Gro jej stravy smeruje k 17.00 – 18.00 hodine. Vtedy si po celom dni a naháňaní konečne vyloží doma nohy. Často sama navarí a po skorej večeri spoločne s našimi zubatými láskami relaxujeme.
Vy búrate dve klišé. Jedno o tom, že kto má veľké svaly, má prázdnu hlavu, a druhé o tom, že ítečkári sú čudní neučesaní týpkovia v okuliaroch a nepranom tričku, ktorí sa nepohnú od počítača.
Možno to tak bolo kedysi, ale dnes sa už ten imidž mení. Je veľa ítečkárov či majiteľov startupových firiem, kde vidíte mladého manažéra, ktorý dokáže čarovať s počítačom, ale stará sa o seba, behá maratóny, denne bicykluje, pripravuje sa na Ironmana. Je to super, keď ľudia čerpajú energiu športom. Mne sa lepšie komunikuje s ľuďmi, ktorí majú aj iné koníčky, nesedia len za počítačom. Treba športovať, cestovať, mať rozhľad.
Keď ste začali randiť so Zorou, riešili ste aj to, že sa o vás začnú zaujímať médiá?
Ani nie. Až neskôr som si to uvedomil, ale veľmi to neriešim. Máme so Zorkou dohodu, že na verejné akcie chodieva s kamoškami. Ja s ňou idem sem-tam, keď ju pozvú na udalosť, ktorá sa mi páči, viem sa tam zabaviť. To je zhruba raz do roka. Myslím, že ma novinári nejako neriešia, nemám žiadne aféry. Keď sme sa brali v roku 2014, vtedy som videl nejakých fotografov loziť po stromoch (smiech). Nafotili ma, ako v župane odprevádzam svokrovcov. To bolo naposledy.
Aj rodičia sú zmierení s tým, že ich syn sa teraz občas objaví v médiách?
Áno. Žijú v malej dedine, občas sa im niekto prihovorí, že ma videl v telke alebo niekde v novinách, keď Zorka poskytne rozhovor. Ale neriešia to.
Kompletný rozhovor s Petrom Illiášom nájdete v aktuálnom (druhom) čísle týždenníka Téma.
