Sú lásky, o ktorých sa píšu romány. A potom sú také, pri ktorých by aj tí najlepší spisovatelia asi márne hľadali slová. Pri tej, ktorú prežila herečka Ľudmila Mandžárová (72), určite. Hoci o ňu počas pandémie prišla, v jej hlase stále cítiť viac nehy, ako bolesti. Akoby ich s manželom Štefanom Mandžárom († 68) nerozdelila ani smrť. Možno tak nie je náhoda, že práve ju si vybrali scenáristi seriálového Sľubu, aby na chvíľu zahrala adresátku nájdených zamilovaných listov z dávnej minulosti. Aj keď všetko bolo nakoniec inak…
Pred pár týždňami sa na televíznych obrazovkách odohralo niečo, čo diváci ešte asi nezažili – postava z jedného seriálu sa objavila v druhom. Kým v Dunaji, k vašim službám ju stvárňuje Nela Pocisková, v Sľube sa Adela zjavila vo vašom podaní. Pamätáte si, čo vám prebehlo hlavou, keď ste tú ponuku dostali?
Viete, každý herec by si rád zahral v Sľube, pretože účinkovanie v takomto úspešnom seriáli je aj istou formou pracovného zabezpečenia. A to je v dnešnej dobe, keď sa nezarába ľahko, veľmi príjemné. Ja som však od začiatku vedela, že pôjde len o niečo maličké. Hoci pôvodne to malo mať úplne iný scenár. Moja postava v ňom bola naozaj zamilovaná do Alberta, ktorého zamilované listy dostala do rúk Anikó Vargová, ale keď sa vrátil z vojny, bol už iným človekom. Vojna ho nesmierne poznačila, stal sa krutejším, akoby sa z neho vytratilo všetko pozitívne. Bol to veľmi silný a pekne napísaný príbeh. Myslím si, že autori sa možno inšpirovali aj vojnou na Ukrajine, pretože vidíme, ako veľmi dokáže vojna človeka zmeniť.
Napokon sa však scenár zmenil...
Áno. Dozvedela som sa, že pôjde len o dva krátke výstupy, vlastne o taký malý vtip pre divákov, ktorí sledujú oba seriály. Jemné oživenie, nič viac. Takže, keď potom so mnou robili viaceré médiá rozhovory, až som sa čudovala. Hovorila som si: Prečo? Veď to boli len tri vety, tam ani nebolo čo zahrať! (Smiech.)
Ten pôvodný príbeh však znie veľmi zaujímavo. Vysvetlili vám tvorcovia, prečo zmenili názor?
Vysvetľovali mi, ako ten nápad vznikal. V Sľube sa kopalo plynové potrubie a scenáristom napadlo: Čo keby pri kopaní objavili poklad? Evita vtedy prišla s nápadom, že by mohlo ísť o Holubcove doklady a ukradnuté šperky z Dunaja. Takto sa začalo rodiť prepojenie oboch príbehov. Myslím si, že je to veľmi milý nápad. Dva úplne samostatné seriály, ktoré sa zrazu na chvíľu stretnú v jednom príbehu.
V Dunaji ste ale dostali v minulosti oveľa väčší priestor ako matka Viliama Urbana v podaní Martina Mňahončáka. A treba povedať, že to nebola priamo príjemná osoba. Čo je doslova váš protiklad… Dá sa napriek tomu do takého človeka vcítiť?
Musela som sa vždy veľmi stíšiť, aby som sa dostala do jej vnútra. Nazvala som si ju jednoducho „zlota“ a snažila sa do nej vložiť všetko zlé, s čím som sa v živote stretla. Chcela som, aby bola odporná už na prvý pohľad. Aby z nej bolo cítiť zlo. Aj mi na nakrúcaní hovorili: „Ježiš, aká ste škaredá, aká ste hnusná!“ A ja som im odpovedala: „Ale veď presne o to ide!“ (Smiech.) Snažila som sa, aby pôsobila protivne a nepríjemne, aby bolo všetko to zlo viditeľné. Pretože ľudia ako ona akoby prestali byť ľuďmi. Myslím si totiž, že obdobie druhej svetovej vojny stále nemáme na Slovensku dostatočne spracované. Radi si myslíme, že áno, ale podľa mňa to tak nie je.
Napriek tomu chcem veriť, že existuje hranica, za ktorou už dokážeme dobro a zlo jednoznačne rozlíšiť. Vy si to nemyslíte?
Začínam mať pocit, že nie. Každá skupina má tendenciu považovať za tých zlých práve tú druhú. Keby sme sa aspoň začali viac zaujímať o fakty. Prečo je niečo tak, ako to je? Prečo si niektorí myslia jedno a druhí niečo úplne iné?
Máte pravdu. Možno sme sa kedysi dávno učili v škole nejaké historické fakty, ale to všetko je často dávno zabudnuté. Mimochodom, vrátim sa k vašim školským rokom, dočítala som sa totiž, že v tom čase ste neuvažovali o herectve, ale o štúdiu fyziky. Kde sa to vo vás vzalo?
(úsmev) Mala som obdobie, keď som fyzike naozaj rozumela. A to je veľmi príjemný pocit. Keď vás niečo začne zaujímať, premýšľate nad tým, prečo veci fungujú práve takto a nie inak. S otcom sme si vyrábali také malé rádiá, hovorilo sa im kryštálky. A stále sme skúmali, na akom princípe fungujú. Prečo sa deje toto? Prečo sa niečo správa práve takým spôsob? A potom sa k tomu pridala ešte jedna vec. Mala som trochu problém s angličtinárkou. Povedala mi, že mi jednotku nedá. Tak som sa nahnevala. A počas akademického týždňa som sa rozhodla, že radšej budem maturovať z fyziky. Všetci ma odhovárali. Hovorili mi: „Neblázni, máš na to len týždeň, musíš sa pripravovať aj na ďalšie predmety!“ Ale ja som si povedala: Veď ja tej fyzike rozumiem. A keď som si začala učivo opakovať, začala som chápať ďalšie a ďalšie súvislosti. Akoby mi niekto odrazu podal kľúč k dovtedy zatvoreným dverám. Podľa mňa je to tak aj so životom. Stačí sa začať zaujímať o to, prečo veci fungujú tak, ako fungujú. Prečo sa niečo deje? Prečo nám niekto predkladá určitú informáciu? Zrazu môžete zistiť, že niečo je pravda len na osemdesiat percent. A tých chýbajúcich dvadsať percent môže úplne zmeniť význam toho celého.
Ale váš otec bol režisér. Ako reagoval na predstavu, že jeho dcéra vymení umenie za nejaké fyzikálne vzorce?
Mojim rodičom bolo úplne jedno, čomu sa budem venovať. Nechávali mi slobodu. Od detstva som síce robila dabing, ale dabovať by som predsa mohla, aj keby som študovala fyziku.
Čo napokon rozhodlo, že ste si vybrali herectvo?
Prijali ma na Vysokú školu múzických umení. A keďže som už bola prijatá, povedala som si, že to skúsim. Že uvidím, ako mi to pôjde. Ja si nesmierne vážim ľudí, ktorí sa venujú vede a sú v nej naozaj dobrí. Ale či by som medzi nich patrila aj ja, to neviem. To, že ma fyzika bavila, ešte neznamená, že by som v nej bola úspešná.
Myslím, že áno. Ale osud asi vedel, prečo vás predsa len priviedol k herectvu, tam na vás totiž čakala osudová láska.
Naozaj som mala na manžela nesmierne šťastie. A všetci mi hovoria, že aj on na mňa. (úsmev.) Mali sme predovšetkým šťastie, že sme sa vôbec stretli. Števko pôvodne začal študovať inde, až o rok neskôr sa rozhodol ísť na herectvo, no práve vďaka tomu sme sa ocitli v jednom ročníku. A hneď medzi nami vznikol zvláštny, nádherný vzťah. Najprv to bolo priateľstvo. To najkrajšie kamarátstvo, aké si človek dokáže predstaviť. A z neho sa postupne zrodila láska. Bolo to, akoby niekto zhora rozhodol, že títo dvaja ľudia majú žiť spolu.
Mám v očiach až slzy, keď vás počúvam…
Mali sme naozaj nádherný život. Poznám veľa priateľov, ktorí žijú v krásnych vzťahoch, ale to, čo sme prežívali my dvaja, to bol raj na zemi. Niečo neskutočné! A najkrajšie na tom bolo, že náš vzťah bol stále lepší a krajší.
Čítala som, že ste si dokonca svadbu vyskúšali na nečisto pred kamerami. A režisérom bol váš otec.
Áno! (Smiech.) Bolo to vo filme Prázdniny u starej mamy. So Števkom sme sa do seba zamilovali počas štúdia. Teda on sa do mňa zamiloval asi o pol roka skôr než ja do neho. A od druhého ročníka sme už boli spolu, takže sme spolu občas aj hrali.
Otec bol zjavne s vaším výberom spokojný.
Áno, rodičia mali Števka veľmi radi. Veľmi!
