Odhalili ho dvaja Španieli, Héctor García a Francesc Miralles, a spolu napísali knihu, ktorá sa predáva v 30 krajinách. Dvaja kamaráti sa rozhodli navštíviť Okinawu – región s najväčšou koncentráciou storočných ľudí na svete. Pýtali sa ich, ako je možné, že majú stále takú chuť do života. Odpoveďou bolo slovo ikigai. „Všetci mali nejaké ikigai, životnú motiváciu, niečo, čo im dávalo silu dvihnúť sa ráno z postele,“ hovorí Francesc. Po úspechu knihy sa koncept ikigai pridal k ďalším podobným konceptom, ako je napríklad dánske hygge či švédske fika.
Čo teda robiť, aby sme aj my mali ikigai? Musíme prísť na to, v čom sme dobrí a venovať sa tou s chuťou a radosťou. Cieľom ikigai nie je šťastie. „Cieľom je identifikovať to, v čom si dobrý, čo ti robí radosť a čo navyše dá niečo aj ostatným. Keď sa tomu venuješ, máš viac sebavedomia, lebo cítiš, že tvoj pobyt na svete má zmysel. Šťastie potom bude už len následkom,“ vysvetľuje Francesc.
No máme všetci svoje ikigai? Niektorí z nás si môžu myslieť, že nemajú nijaké špeciálne zručnosti ani ciele na splnenie. „No to je veľký omyl. Preto je dôležité obhliadnuť sa za seba a pokúsiť sa spomenúť si, čo ste robili dobre keď ste boli dieťaťom. Všetky deti majú prirodzený talent: niektoré na kreslenie, druhé na hudbu, tanec, šport. Ale v dospelosti sa tieto talenty prekryjú,“ hovorí Miralles.
Aby sme odhalili naše ikigai, Miralles radí, aby sme na začiatok zodpovedali tieto štyri otázky:
Kde sa cítim lepšie? Niektorí pracujú radšej osamote a práca v skupine ich stresuje. Ich ikigai by teda nemohlo byť prednášanie či vystupovanie na konferenciách, ale nejaká nenápadnejšia aktivita.
Pri akých aktivitách čas ubieha akosi prirýchlo? To je ďalší z indikátorov, že ide o záľubu, ktorú isto treba rozvíjať.
Čo robím s ľahkosťou? Niektorí poľahky triedia dokumenty alebo rýchlo pochopia rozličné uhly pohľadu. Treba sa zamyslieť.
Čo som mal rád ako dieťa? Budeme vedieť či naše ikigai tkvie v umeleckých či intelektuálnych aktivitách, pomoci druhým alebo vedeckom myslení.
Keď sa vám teda úspešne podarí identifikovať ikigai, ďalším krokom je rozvoj. Je potrebné vyrobiť plán a poctivo ho dodržiavať. „Napríklad ak sa niekto učí jazyk v 60-ke, každý deň sa musí naučiť nové slovo a zopakovať si to z predošlého dňa. Spisovateľ zas musí napísať jednu stranu denne. A keď je cieľom radikálna zmena, musíte prehodnotiť váš život na všetkých úrovniach. Zamyslieť sa, či prežijete ekonomicky, či môžete zostať žiť tam kde ste, či osoby, ktorými sa obklopujete sú tie pravé...“
Nikdy nie je neskoro na hľadanie nášho miesta pod slnkom. Ale koncept ikigai je obzvlášť dôležitý v dvoch kľúčových momentoch našich životov. Ten prvý je, keď sa v zrelom veku cítime, že by sme mali zmeniť robotu. „Západná spoločnosť sa pokúša o to, aby bola práca trestom a darí sa jej to vo väčšine prípadov. Ľudia robia niečo, čo sa im nepáči a musia na to vynakladať viac úsilia. Preto nie je ničím zvláštnym vidieť vystresovaných a deprimovaných ľudí v našom okolí. V mnohých prípadoch nepracujeme v zamestnaní, ktoré by využívalo náš potenciál a nemáme z neho radosť. A keď sa už odhodláme na zmenu, je to s vidinou väčšieho zárobku.“
Druhým momentom je naše dospievanie, keď sa začíname rozhodovať o budúcnosti. Nájsť to, prečo stojí za to žiť, totiž nie je v nízkom veku vôbec jednoduché. O to viac, keď nás vonkajšie stimuly môžu celkom popliesť.
Ikigai je kompletné až vtedy, keď váš cieľ zahŕňa aj službu komunite. „Každý chce byť užitočný. Preto sa cítime šťastnejší, keď dávame darček ako keď ho prijímame. Ak niečo robíte a nikto to neocení, budete frustrovaní,“ dodáva Miralles.