Slnko sa pomaly strácalo za horizontom a jeho posledné lúče hladili krajinu ako dlane milenca. V izbe vládlo polotieňové ticho – presne také, aké vytvára napätie pred bozkom.
Stála pri okne, len v košeli, ktorá jej siahala tesne pod boky. Látka sa jemne vlnila pri každom pohybe, odhaľujúc viac, než skrývala. Cítila jeho pohľad za sebou – a predsa sa neotočila. Túžila po tom, nech si k nej nájde cestu sám. Nech ho vedie vôňa jej pokožky, teplo jej dychu.
Urobil krok. Potom ďalší...
Zastal tesne za ňou a rukou jej prešiel po ramene. Pomaly, s úctou k tomu, čo ešte len malo prísť. Neponáhľali sa. Každý dotyk bol ako predohra k ďalšiemu, každé priblíženie ako sľub.
"Chýbala si mi," zašepkal a jeho pery sa dotkli jej krku. Zavrela oči a nadýchla sa hlboko – vzduchu, jeho blízkosti, očakávania.
Otáčala sa pomaly, kúsok po kúsku, až sa ich pohľady stretli. Dlane položila na jeho hruď, cítila, ako mu srdce bije rýchlejšie. Nechala sa viesť tým rytmom, nechala sa objať.
A keď ju zdvihol do náručia a odniesol do mäkkosti postele, noc sa pomaly premenila na dych, vzdych a vášeň, ktorá nepotrebovala slová.
Ticho medzi nádychmi
V izbe vládla tma, ktorú narúšalo len tlmené svetlo lampy v rohu. Jej pokožka bola osvetlená mäkkým žltkastým odtieňom, akoby na ňu padalo zlaté svetlo súmraku. Ležala na chrbte, vlasy rozliate na vankúši ako tmavá rieka, a on ju pozoroval. Nepotreboval slová – hovorila pohľadom, pootvorenými perami, tichým chvením, ktoré ho ťahalo späť k nej.
Pomaly sa k nej sklonil. Ich telá sa znova stretli, tentoraz ešte vedomejšie, pomalšie. Každý dotyk mal svoju váhu. Rukou prešiel po jej boku, prstami kreslil líniu, ktorú si bude pamätať aj so zavretými očami. Jej telo sa mu otváralo ako kniha, stránka po stránke.