Ako sa vyrovnať s tlakom, ktorý na nás vyvíja nielen okolie, ale aj my sami? Môže byť sebakritika niekedy až toxická?
Toto je téma na hodiny diskusií, pokúsim sa byť stručná. Opäť sa vraciame k tomu, že si musíme porozumieť, vedieť, po čom túžime a čo je to, čomu sme uverili, že by sme po tom túžiť mali. A je to strašne ťažké. Narodili sme sa v nejakom prostredí, kde nám boli vštepované nejaké hodnoty.
Niektoré lepšie, niektoré menej kvalitnejšie, ale nastavili nám normy, ktoré určujú to, kadiaľ sa uberáme. Nie vždy však rodina dokáže zachytiť a akceptovať individualitu dieťaťa a netlačiť mu model, ktorý sa roky v rodine nesie. Ak už sme v niečom vyrástli, určite nám pomôže odhaliť to, kým pod ambíciami rodiny a spoločnosti vlastne naozaj sme. Na to nám je veľmi nápomocná kvalitná psychoterapia. V nej sa práve často objaví ten nemilosrdný vnútorný kritik, ktorý nad nami stojí s bičom a núti nás do vecí, ktoré nám vôbec nie sú blízke. Ten kritik je náš a v našej hlave, musíme sa s ním naučiť pracovať.
Prečo máme tendenciu cítiť sa previnilo, keď si stanovujeme hranice alebo hovoríme „nie“? Aj tento pocit je hlboko zakorenený v našej výchove, kultúre či osobnosti?
Verím, že je to súčasť toho, ako sme kultúrne nastavení. Veľakrát to ide z rodín a toho, ako sa v rodine narábalo s pocitom viny a hanby. Toto sú extrémne náročné pocity na zvládanie, a tak používame všetky možné obranné mechanizmy, aby sme sa týmto ťaživým pocitom vyhli. Radšej poviem áno, nech sa necítim previnilo. Aj keď to nechcem. Aby sme si rozumeli, toto je dosť ťažké vyčítať rodičom, ktorí často idú za hranice svojich síl, len aby sa ich deti mali lepšie.
Z psychologického hľadiska vieme, že keď raz niekto nedal pochopenie, akceptáciu alebo lásku mne samotnému, ja to nemám kde vyčarovať a dať svojmu dieťaťu. Musím prejsť nejakým procesom dozrievania, kde si to prežijem a dokážem to odovzdávať ďalej. Ten vyčerpaný rodič, ktorému sa to nedarilo, to veľakrát nerobil preto, že by nechcel, ale že sám to nemal kde načerpať. A tak si to generačne podávame ďalej.
Mnohí z nás majú pocit, že stanovenie hraníc znamená, že sme menej oddaní alebo neambiciózni. Ako môžeme zmeniť tento zaužívaný spôsob myslenia?
Ako sa to vezme. Každý jeden z nás môže mať fantáziu za tým, čo sa udeje, keď sa vyhraním. Od toho, že sme sebeckí, tvrdí, menej oddaní, cez to, že nás nebudú mať radi, budú nás ignorovať, až po to, že nás opustia a nechajú samých. Pod týmto všetkým môže byť obrovský vnútorný konflikt medzi túžbou postarať sa o seba a dať si hranice a túžbou byť prijatý. Ako sme si to ako deti uložili vo svojej hlave, tak to často určuje celý náš život a smerovanie.
Aké sú podľa vás prvé kroky k tomu, aby sme si dokázali nastaviť hranice a zároveň sa zbavili pocitu viny spojeného s týmto rozhodnutím?
Prvé kroky sú podľa mňa tie, keď sme schopní problém, ktorý máme, jasne pomenovať. Mám problém s hranicami. Mám problém so vzťahmi. Mám problém povedať nie. Priznať si to a začať pomaly sebareflektovať, kde sa moje „neduhy“ v mojom živote ukazujú. A skúsiť sa na to – na seba pozrieť ako na „výskumný“ projekt. Výskumník báda, pozoruje, sleduje a snaží sa pochopiť súvislosti. Neobviňuje svoj výskum, že je taký či onaký. Neviní seba, že zle skúma, ale pozoruje a snaží sa porozumieť.
Ako komunikovať svoje hranice ostatným – šéfovi, kolegom či rodine tak, aby to bolo rešpektujúce, ale zároveň jasné?
Nepoteším vás, neexistuje na to príručka. Ja sa na to pozerám z psychoanalytického hľadiska. A to nám hovorí, že zmena zvonku nie je vaša a hlavne nie je trvalá. Dovolím si povedať, že to je niečo ako tí ľudia, čo vymetú všetky „power days“, chodia po ohni, programujú myseľ, majú pocit zmeny a nabudenia, ale do vlastných vzorcov upadnú hneď v pondelok ráno, keď im šéf opätovne prekročí hranice. Cítia sa neschopne – veď to toľko trénovali, ale nerozumejú tomu, že v ich nevedomom presvedčení sa nič nezmenilo. Trvalá zmena sa nerodí za mesiace, ale skôr za roky trvalej práce na sebapoznaní a sebareflexii.