Aký je rozdiel medzi „vyhorením“ a chronickým stresom? Kedy by si mal človek uvedomiť, že je na pokraji vyčerpania?
Spozornieť by sme mali, keď si všimneme zmeny vo svojich reakciách, ktoré sú podráždenejšie, neadekvátne. Na to nás môže upozorniť aj naše okolie. Extrovertný človek sa môže viac uzatvárať do seba. Podceniť netreba ani ťažkosti so spánkom, tie môžu z pohľadu čínskej medicíny poukazovať na vyčerpanie krvi, rovnako náhle sa zhoršujúci zrak.
Vyhorenie je výrazný pokles yangovej energie v tele, často to vidíme v čínskej medicíne opäť prepojené aj s nedostatkom krvi. Človek vtedy automaticky ide do apatie, nechuti až depresie. Opäť tu bývajú poruchy spánku. Vyhoria obvykle ľudia, ktorí sú zapálení pre svoju prácu.
Aké sú najčastejšie spúšťače stresu v dnešnej dobe?
Veľkým stresorom je prístup k informáciám 24 hodín denne. Dozvedáme sa aj to, čo sa stalo na opačnom konci sveta, čo by sme bez moderných technológií nemali šancu. Určite neprispieva ani rýchlosť doby, v ktorej žijeme, tlačenie na výkon, byrokracia. U mladých ľudí zas tlak na to, ako majú vyzerať, ako byť úspešný a bezchybný, veľkú rolu majú sociálne siete. Starí ľudia môžu zažívať stres z moderných technológií, ktorým nerozumejú, stres zo samoty, z pocitu nepotrebnosti, z odkázanosti na iných. Takže aj s pribúdajúcim vekom sa stresory môžu meniť.
Veľa sa v celostnej medicíne hovorí o tzv. mentálnej ohybnosti, teda ľahšom prispôsobení sa meniacim sa okolnostiam. To súvisí nevyhnutne s fyzickou pružnosťou, pohybom, uvoľnením sa. Takže z tohto pohľadu by stres mali lepšie zvládať ľudia, ktorí sa dostatočne hýbu, udržiavajú v kondícii, doprajú si pravidelné masáže, ale aj objatia, ktoré telo a tým aj ducha udržia v kondícii.
Ako dôležitá je schopnosť stanoviť si hranice?
Neschopnosť povedať nie je z dlhodobého hľadiska veľmi vyčerpávajúca. Človek na to naučí svoje okolie, a keď to trvá dlhší čas a vo všetkých vzťahoch okolo neho, veľmi ťažko sa z toho vycúva von. To sú veci, ktoré by sa mali učiť podľa mňa už na strednej škole v rámci prípravy do života. Ako si ustrážiť svoje hranice, slušne povedať nie a nemať z toho výčitky.
Aké sú dlhodobé dôsledky neliečeného chronického stresu na naše zdravie? Existuje bod, z ktorého už nie je návratu, alebo sa môžeme uzdraviť aj po rokoch pod stresom?
Dlhodobý stres vedie k zafixovaniu patologických zmien, ktoré vplyvom stresu vznikajú. Od určitého bodu bude teda už nevyhnutné liečiť napríklad vysoký krvný tlak, ktorý nám vznikol pri strese, aby sme sa vyhli komplikáciám, ktoré môže priniesť. Čím dlhšie pod stresom ostávame, tým je návrat odtiaľ ťažší, zdĺhavejší a bolestnejší.
Okrem negatívneho poznáme aj „pozitívny stres“. Ako ho môžeme využiť vo svoj prospech? Kde je hranica medzi týmto typom stresu a škodlivým stresom?
Eustres alebo pozitívny stres je taký, ktorý nás motivuje k lepšiemu výkonu. Pôsobí krátkodobo a býva spojený s určitou formou nadšenia. Distres je stres, ktorý pociťujeme v nepríjemných situáciách, máme pri ňom pocit, že to nezvládneme, môže ho sprevádzať panika a úzkosť. Ubližuje nám fyzicky aj psychicky.
Ak by ste mali zhrnúť najdôležitejšie kroky, ktoré by mal každý človek urobiť na zvládanie stresu a podporu svojho zdravia, ktoré by to boli?
Najdôležitejšie je podľa mňa naučiť sa stresové obdobia kompenzovať oddychom, pokojom, chvíľkami, keď sa cítime šťastne, dobre. A to nielen z dlhodobého hľadiska – práca vs. dovolenka, pracovné dni a víkend, ale aj počas dňa, keď po náročnom pracovnom stretnutí nutne potrebujeme pár minút na upokojenie, predýchanie, nacítenie si tela, na strečing. Zásadné je, aby tie chvíľky spojené s pocitom šťastia boli väčšinou zdravé, teda aby vždy nebol odmenou za dobre odvedenú prácu cukor alebo uvoľnením po práci či po hádke alkohol. Dôležité je tiež vedieť priebežne spracovávať naše emócie, nedržať ich v sebe potlačené. Jednoducho povedané a ťažšie v praxi už aplikované je žiť život, z ktorého nebudeme potrebovať brať si dovolenku, aby sme „prežili“.
MUDr. LUCIA KLEINOVÁ
Počas štúdia na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe sa nadchla aj pre prírodnú medicínu a začala navštevovať Školu prírodnej medicíny. Niekoľko rokov pracovala v Ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku na Neurologickej klinike. Počas toho absolvovala kurzy akupunktúry pre lekárov v Prahe, kurz kineziotejpingu, školenie v aplikácii biodermálnych nití. Napokon v rokoch 2018 až 2023 vyštudovala Inštitút tradičnej čínskej medicíny v Prahe, ktorý jej poskytol ucelený pohľad na tradičnú čínsku medicínu a jej využitie v našich podmienkach, čomu sa s radosťou venuje.