Ale veď mne tučnota vyhovuje!
Drvivá väčšina žien si myslí, že schudne tak, že sa pustia do nejakej diéty a začnú pravidelne cvičiť. Nájdu si na internete, v časopisoch či od kamošiek vhodné – a „zaručene“ účinné – diéty, kúpia si napríklad permanentku do fitka alebo online cvičebný program a idú na to. S vervou sa vrhnú na výzvu, snažia sa mesiac, dva, tri. Ich motivácia však neraz postupne klesá a nakoniec skončia s hlavou v chladničke a na pôvodnej štartovacej čiare. „Zo začarovaného kruhu nefunkčného chudnutia sa nedá vyslobodiť, ak nepochopíme, že postup je presne opačný – najprv si potrebujeme upratať v hlave a pochopiť, prečo vlastne máme tie kilá navyše.
Prečo sme vôbec pribrali? Prečo stále vyzeráme tak, ako vyzeráme?
Tieto otázky si treba položiť ešte skôr, než začneme s úpravou jedálnička a cvičením. Treba si úprimne vyjasniť, ako to naozaj máme, aby to opäť nebola len strata času, peňazí a energie, teda fiasko. Mnohým z nás totiž nadváha v skutočnosti vyhovuje a schudnúť ani nechceme,“ odhaľuje Barbara Sviežená možný dôvod neúspešného chudnutia. Dodáva, že najdôležitejšie je objaviť skutočnú motiváciu, ktorú na chudnutie máme, a priznať si, či schudnúť naozaj potrebujeme (a chceme), alebo len klameme samy seba. „Človek nikdy nerobí nič, čo mu v skutočnosti v určitom zmysle nevyhovuje. Áno, pre niektorých ľudí je výhodné mať svoje kilogramy navyše, aj keď môžu tvrdiť presný opak. Dokonca aj z nadváhy môžeme mať nejaké výhody, ktoré by sme si však ani za svet nepriznali. Tie benefity sa môžu odrážať v medziľudských vzťahoch, v partnerstve, v intimite. Tuk totiž poskytuje bezpečie, úkryt. Je to kvázi obranná bariéra pred svetom, zranením, bolesťou. Väčšina obéznych ľudí žije v akejsi bubline, akoby medzi nimi a okolitým svetom bola stena, za ktorou sa cítia bezpečne. Čím viac sa zabaľujeme do tuku, tým viac sa vlastne chránime. Často sa chránime pred tým, aby sme na seba – alebo druhí na nás – tlačili, mali vysoké nároky. Mať nadváhu je v skutočnosti pohodlnejšie, bezpečnejšie. Je možné, že v skutočnosti sa nám nechce ísť za svojím štíhlym ja, byť niekým iným. A keď plynulo prechádzame z jednej diéty do druhej či tretej, je to vlastne v skutočnosti alibi a nič so svojou hmotnosťou nechceme spraviť.
Míňame len obrovské množstvo energie, pretože ak by sme s tým naozaj niečo chceli urobiť, v prvom rade začneme riešiť vzťah k sebe. Potom sa jednoduchšie dopracujeme k zisteniu, čo naozaj potrebujeme a čo je pre nás najlepšie,“ vysvetľuje Barbara Sviežená. Ak sa na to odvážime, spýtajme sa samy seba, čo nám vlastne náš tuk poskytuje. Je to bezpečie? Alebo pohodlie? Alebo je dôsledkom toho, že si jedlom potrebujeme uľaviť, poláskať boľavú dušu? Kompenzujeme si jedlom niečo? Nech sa nám totiž naše nadbytočné kilogramy akokoľvek bridia, vždy nám niečo dávajú a nejakým spôsobom nám slúžia. Ak zistíme, čo to je, pomôže nám to rozhodnúť sa, čo ďalej.
Pozor na opačný extrém
A potom je tu ten typ žien, ktorým väčšina z nás „ticho závidí“ a poniektoré ich majú v zuboch, čo si budeme klamať. Vyzerajú ako vystrihnuté zo žurnálu, ťažko im odhadnúť vek. Dokážu sa ovládať aj pred výkladom cukrárne, sú disciplinované, samá zdravá strava a cvičenie a za ich pozadie by sa nemusela hanbiť žiadna bezdetná dvadsiatka. Barbara Sviežená však upozorňuje, že nejedna z nich skĺzla do opačného extrému. „Na individuálne konzultácie mi chodia mnohé ženy, ktoré sa nazdávajú, že sú v poriadku, pretože sa racionálne stravujú, pravidelne sa hýbu a v každom ohľade sú tip-top. V skutočnosti sú však vychudnuté, podvyživené alebo až fanaticky odmietajú niektoré potraviny. Majú strach z priberania a ich život je jedna veľká drina. Ani tento extrém – superzdravý životný štýl bez kompromisov – nie je v poriadku. Takéto ženy sú na tom presne rovnako ako ženy, ktoré blúdia v labyrinte diét a nevedia schudnúť, len sa nachádzajú na opačnej škále spektra. Aj za takýmito vzorcami správania sa skrýva narušený vzťah k sebe. Majú pocit, že niečo musia a musia nejaké byť buď voči sebe, alebo druhým. Ich sebaláska je podmienečná: Dobre, milujem sa, ale len keď vážim päťdesiat kíl, keď oblečiem tieto rifle a len keď sa zdravo stravujem. Inak si pripadám hnusná, tučná, nemožná… Toto však nie je sebaláska. Sebaláska nepozná slovíčka ‚ak‘ alebo ‚iba keď‘,“ upozorňuje Barbara Sviežená a dodáva, že do tohto sebaklamu upadá veľmi veľa žien. „Nemusia byť ani štíhle, ani tučné, ale skrátka podmieňujú vzťah k sebe tým, že nejaké budú a niečo budú alebo nebudú robiť. Príliš na tom lipnú, investujú do toho priveľa mentálnej energie, a teda sa v tom nevedia uvoľniť. Rovnako nevedia, čo skutočne chcú, ako to majú vo svojom vnútri a čím je ich konanie motivované. Pretože za každým naším konaním sa skrýva nejaká motivácia,“ uzatvára.