Je bežné, že sa na začiatku Alzheimerovej choroby zhorší ľuďom čuch?
Neuróny sú v oblastiach mozgu, kde sú spracovávané čuchové vnemy, veľmi vnímavé na ukladanie beta amyloidu a tau proteínu. Porucha čuchu tak skutočne môže byť jedným z prvých príznakov Alzheimerovej choroby. Problém však je, že máme málo nástrojov, ako to v klinickej praxi diagnostikovať. Skúšali sa rôzne testy, ale výsledky boli do značnej miery sklamaním. Pre diagnostiku Alzheimerovej choroby je oveľa prínosnejšie vyšetrenie pamäti.
Môže o nástupe tejto choroby vypovedať aj zvýšený obsah zinku v mozgu?
Pri Alzheimerovej chorobe sa veľa špekuluje o vplyve medi, zinku alebo ortuti. Je pravda, že pri mnohých vzorkách chorého mozgového tkaniva sa nachádza väčšia koncentrácia týchto kovov ako pri tkanivách zdravých ľudí. My však nevieme, čo je prvotné. Či bolo tkanivo natoľko poškodené, že kovy, ktoré máme v malom stopovom množstve v tele, sa tam začnú ukladať, alebo či sú prvým faktorom, teda príčinou Alzheimerovej choroby.
Je pravda, že mozgová hmota začne ubúdať až 10 rokov po ochorení na Alzheimerovu chorobu?
My nevieme, kedy sa beta amyloid a tau proteín začínajú v mozgu ukladať. Neodoberáme zdravým ľuďom vzorky mozgového tkaniva, aby sme zmerali, či tam už tieto bielkoviny sú. Výskyt bielkovín zisťujeme až v okamihu, keď sa choroba prejaví, môžeme ich preukázať vo vzorke mozgovomiechového moku. A aj keď zistíme, že tam sú, nevieme, ako dlho. Či sa tam ticho ukladali rok, alebo napríklad desiatky rokov.
Aké sú nové prístupy v diagnostike Alzheimerovej choroby?
Diagnostika môže byť zlepšená prítomnosťou tzv. biomarkerov. Biomarker je molekula, látka alebo výsledok vyšetrovacej metódy, ktorých prítomnosť výrazne podporuje diagnózu zvažovanej choroby. A podľa nových diagnostických kritérií Alzheimerovej choroby je pre jej preukázateľnosť veľmi užitočná prítomnosť beta amyloidu a tau proteínu v mozgu. V praxi to znamená, že môžeme stanovovať beta amyloid a tau proteín vo vzorke mozgovomiechového moku. A druhou možnosťou je PET, čo je vyšetrenie nukleárnej medicíny, ktoré sa inak často používa v onkológii. V súčasnosti je dostupná rádioaktívne značená látka, ktorá je schopná sa v mozgu nadviazať na beta amyloid, a vyznačiť tak u pacientov s Alzheimerovou chorobou jeho prítomnosť priamo v mozgovom tkanive. Bez ohľadu na štádium vývoja.
Koľko štádií má Alzheimerova choroba?
Pokiaľ pacient nemá žiadne príznaky, ale my už z biomarkerov vieme, že tam Alzheimerova choroba je, hovoríme o predklinickej fáze. Skoré štádium choroby, keď už je preukázateľné poškodenie pamäti v porovnaní s normami pre daný vek, ale zároveň ešte nie je ovplyvnený pacientov bežný život, nazývame mierna kognitívna porucha. Keď choroba postupuje, môže už dochádzať k naozaj veľmi dramatickému postihnutiu pamäti, najmä spomienok na nedávne udalosti. Pacienti s Alzheimerovou chorobou si napríklad veľmi dobre pamätajú meno učiteľa zo základnej školy aj to, čo robili pred 30 rokmi, ale možno si už nevybavia meno suseda, ktorý sa prisťahoval pred pol rokom. Platí, že čím je informácia novšia, tým je krehkejšia. Postupne sa choroba ďalej šíri zo spánkových oblastí do ďalších častí mozgu, takže sa pridáva postihnutie orientácie, reči a môžu sa objavovať aj zmeny nálady, správania a osobnosti. To postupne vedie k obmedzeniu až strate sebestačnosti. Potom už sa pacient naozaj dostáva do fázy demencie. Tá môže byť mierna, keď je potrebná minimálna podpora zo strany okolia. Alebo stredná s nutnosťou pravidelnej starostlivosti, dohľadu i pomoci so základnými aktivitami. Či ťažká, keď už sú pacienti úplne nesebestační a plne odkázaní na starostlivosť ďalšej osoby, a mnohokrát sú už aj imobilní.
Ako dlho v priemere trvá, kým Alzheimerova choroba prejde od prvých príznakov až do ťažkej demencie?
To je veľmi individuálne. Máme rozsiahle epidemiologické dáta zo 70. a z 80. rokov, keď ešte neboli k dispozícii lieky zo skupín kognitív (látky zlepšujúce vnímanie, učenie a pamäť, pozn. red.). Tie začali byť široko používané až okolo prelomu tisícročia. Čas od prvých príznakov až k úplnej strate sebestačnosti bol vtedy uvádzaný medzi šiestimi až ôsmimi rokmi. V okamihu, keď sme schopní diagnostikovať chorobu skôr a môžeme sa o pacientov aktívne starať, môže byť priebeh aj oveľa dlhší. Medzi jednotlivými pacientmi sú však veľké rozdiely a my to dokážeme iba veľmi ťažko predvídať.
