Mnohí neurológovia varujú, že pre ľudstvo budú v budúcnosti najväčšou hrozbou rôzne neurodegeneratívne ochorenia. O aké choroby vlastne ide?
O choroby, pri ktorých sa do mozgového tkaniva ukladajú určité bielkoviny síce telu vlastné, ktoré sa však prestanú u chorých odbúravať. Zostávajú v tkanive, sú toxické pre nervové bunky, a to vedie postupne k zániku neurónov (nervových buniek v mozgu, pozn. red.). Určité populácie neurónov sú voči niektorým bielkovinám vnímavejšie, iné sú vnímavé menej.
Takže napríklad bielkovina s názvom alfa-synukleín sa ukladá hlavne v centrách hybnosti, a výsledkom je potom rozvoj Parkinsonovej choroby alebo príbuzných stavov.
Bielkoviny s názvom beta amyloid a tau proteín sa zase viac ukladajú v oblasti hipokampu (súčasť veľkého mozgu, ktorá má okrem iného „na starosti“ pamäť, orientáciu v priestore a do istej miery aj emócie, pozn. red.) a v pridružených častiach spánkového laloku, kde sú hlavné pamäťové centrá. V dôsledku toho potom pri Alzheimerovej chorobe prevláda postihnutie pamäti. Pri Parkinsonovej chorobe sú hlavným príznakom porucha hybnosti, tras a stuhnutosť. Pamäťové ťažkosti sa tam môžu vyskytnúť tiež, ale až s určitým oneskorením.
Alzheimerovu chorobu prvýkrát opísal nemecký lekár Alois Alzheimer v roku 1907. Ako veľmi sa odvtedy zmenil pohľad na demenciu?
Vtedy sa predpokladalo, že je normálne, keď sú ľudia v starobe dementní. Ľudia v mladšom veku však známky demencie mať nemali. Alois Alzheimer opísal svoju slávnu pacientku Auguste Deter, ktorá mala vtedy päťdesiat rokov, takže ešte nebola považovaná za starú. Pozoroval u nej príznaky, ktoré zahŕňali veľmi neobvyklé správanie a stratu krátkodobej pamäti.
Keby mala o tridsať rokov viac, pravdepodobne by si ju vôbec nikto nevšimol. (Keď v roku 1906 zomrela, pitva ukázala, že jej mozgová kôra bola oveľa tenšia ako u zdravých ľudí. Psychiater a neuropatológ Alzheimer opísal aj zámotky vlákien, ktoré sa inak v mozgovej kôre nevyskytujú. V rovnakom roku však nezávisle od Alzheimera opísal 12 prípadov s postihnutím pamäti aj Oskar Fischer, psychiater, ktorý pôsobil na nemeckej univerzite v Prahe. Komu patrí prvenstvo v odhalení choroby, je preto ťažké určiť, pozn. red.) Vtedy sa naozaj verilo, že vek a demencia sú vzájomne prepojené, a do určitej miery je teda demencia normálna. Dnes vieme, že ide o chorobu a že v starobe je len častejšia ako v mladosti. Preto je termín starecká demencia či starecká zábudlivosť nesprávne označenie, demencia rozhodne nie je normálnou súčasťou starnutia. Najčastejšie ide o Alzheimerovu chorobu, najmä pokiaľ je výrazne narušená funkcia pamäti.
Aký je vlastne rozdiel medzi Alzheimerovou chorobou a demenciou?
Demencia je klinický pojem, označuje postihnutie najmenej dvoch z kognitívnych funkcií (tie zahŕňajú pamäť, reč, priestorové vnímanie, poznávacie schopnosti, sociálne správanie, emócie, plánovanie, rozhodovanie..., pozn. red.), a to do tej miery, že to má vplyv na sebestačnosť, na fungovanie pacienta v bežnom živote.
Alzheimerova choroba je ochorenie spôsobené ukladaním beta amyloidu a tau proteínu do mozgového tkaniva, prejavuje sa hlavne poruchou pamäti, postupne sa pridávajú ďalšie kognitívne postihnutia a dochádza k obmedzeniu sebestačnosti. A v konečnom dôsledku vedie k demencii. Alzheimerovou chorobou sú spôsobené zhruba dve tretiny demencií, ďalšie sú dôsledkom iných ochorení neurodegeneratívneho alebo cievneho pôvodu, a majú teda inú príčinu, iné prejavy a inak sa aj liečia.
Aké sú tie cievneho pôvodu?
V hovorovej reči sa niekedy hovorí o skleróze, čo je zastaraný termín, ktorý sa viaže k aterosklerotickým zmenám na mozgových tepnách, pri ktorých sa predpokladala príčinná súvislosť s rozvojom demencie. Správne označenie je vaskulárna demencia. Avšak existuje aj množstvo zmiešaných demencií, keď sa v mozgu objavujú známky Alzheimerovej choroby a zároveň aj cievnych zmien.
Skutočne je Alzheimerova choroba takou veľkou hrozbou pre staršiu populáciu?
Ide o vekovo viazané ochorenie. Zhruba každý dvadsiaty človek, ktorý má 65 rokov, môže mať začínajúcu sa alebo rozvinutejšiu Alzheimerovu chorobu. A počas každých ďalších piatich rokov veku sa toto číslo zdvojnásobuje. Z toho jasne vychádza, že vo vekovej skupine od 85 rokov ochorie u nás na Alzheimerovu chorobu každý tretí človek. A to sú ešte optimistické odhady, možno bude tých prípadov oveľa viac.
Prečo tak rastie celkový počet prípadov ochorenia?
Má to dva dôvody. Prvý je, že populácia starne a oveľa viac ľudí sa dožíva vyššieho veku ako predtým. Vďaka spôsobu života a medicínskej starostlivosti. Po druhé, oproti minulosti sme schopní lepšie a skôr Alzheimerovu chorobu diagnostikovať. A tiež sa o pacientov viac staráme. Aj to je dôvod, prečo sa ľudia s touto chorobou dožívajú vyššieho veku oproti časom, keď takáto starostlivosť nebola. Počet pacientov s Alzheimerovou chorobou bude teda ďalej narastať.
