Vo svojej praxi sa denne stretávate s ľuďmi, ktorých telo im niečo naznačuje alebo doslova kričí o pozornosť. Čo vám o nás prezrádza spôsob, akým držíme telo?
Naša postúra, teda držanie tela o nás prezrádza oveľa viac než si uvedomujeme. V praxi sa denne stretávam s ľuďmi, ktorým telo už dlhší čas niečo naznačuje. Najťažšie je z môjho pohľadu telu načúvať a často aj klienti riešia následky až keď telo doslova kričí o pomoc. Naše držanie tela odráža nie len stav pohybového aparátu ale aj mieru napätia, preťaženia, únavy, stresu či dlhodobých kompenzácii. Telo je veľmi múdre. Ak niekde vznikne nerovnováha, často si nájde spôsob, ako ju,,obísť“. Niekedy vidíme predsunuté držanie hlavy, prehnutý chrbát, asymetriu ramien, vtáčanie chodidiel, atď. Nie je to však len estetická záležitosť, je to informácia. Telo dlhodobo kompenzuje, informuje nás, že stráca oporu, napovedá, kde je preťažené a kde naopak potrebuje nájsť stabilitu a uvoľnenie. Preto sa na telo nedá pozerať izolovane- napríklad len na chrbát, len na panvu, len na chodidlo. Je to prepojený celok, kde jeden segment môže súvisieť s úplne inou časťou tela. Preto nehľadám iba to, čo bolí, ale aj prečo sa to deje a čo nám tým telo naznačuje.
Často sa hovorí, že stres si ukladáme do tela. Ako sa to prejavuje z pohľadu fyzioterapie?
Áno, často sa to hovorí a z pohľadu fyzioterapie to dáva aj veľký zmysel. Dlhodobý stres si nenesieme len,, v hlave“, ale ovplyvňuje dýchanie, svalové napätie, držanie tela, trávenie, spánok aj schopnosť regenerácie počas spánku. V praxi pozorujem u ľudí pod dlhodobým stresom zvýšené napätie v oblasti ramien, šije, čeľuste, zatínajú zuby, plytko dýchajú do hrudníka, sťahujú brucho, alebo sa nevedia,,uvoľniť“ v pokoji. Pre mňa je dôležité vnímať stres ako niečo, čo sa reálne premieta do tela. Nie je to slabosť. Je to reakcia nervového systému, ktorý sa snaží zvládať záťaž. A keď telo nemá dostatok priestoru na uvoľnenie a regeneráciu, dá nám to najavo rôznymi signálmi.
Existujú miesta, kde sa napätie hromadí najčastejšie? Prečo sú to práve krk, ramená či drieková chrbtica?
Nie je to náhoda. Práve tieto lokality výrazne reagujú na stres, spôsob dýchania, držanie tela aj každodenné návyky. Krk a ramená sú veľmi citlivé na psychické aj fyzické preťaženie. Keď sme v strese, často dvíhame ramená k ušiam, zatíname zuby, dýchame plytko a vťahujeme horný hrudník, predsúvame ramená. Drieková chrbtica veľmi súvisí s oporou panvy a celkovou stabilitou. Rovnako na ňu pôsobí spôsob dýchania počas stresu či vťahovanie brucha. Ak telo dlhodobo kompenzuje a ak chýba opora v hlbokom stabilizačnom systéme, napätie sa ukáže práve tam, kde je systém najslabší alebo najviac preťažený. Preto môže krk súvisieť s hrudníkom a krížová oblasť napríklad aj s jazvou po pôrode cisárskym rezom.
Môže telo reagovať na dlhodobé psychické preťaženie skôr, než si sami uvedomíme, že niečo nie je v poriadku?
Telo často reaguje už oveľa skôr, než si to my sami uvedomíme alebo priznáme. Niekedy máme pocit, že,,ešte zvládneme“, ale telo už vysiela prvé znaky preťaženia. Ak sme dlhodobo v strese, telo sa nastavuje na zvládanie záťaže. Problém nastáva vtedy, ak tento stav trvá príliš dlho. Vtedy sa napätie začne hromadiť a ukladať do pohybových vzorcov alebo dýchania. Bolesť či napätie sú informácie, nie nepriateľ. Telo nám hovorí, že by sme mali spomaliť, pretože sa potrebuje uvoľniť, nadýchnuť a dostať späť pocit bezpečia.
Aké signály nám vysiela ako prvé, keď je toho na nás jednoducho priveľa?
Nemusí to byť hneď bolesť. Prvé signály môžu byť aj celkom nenápadné. Môže to byť napríklad pocit únavy ráno po prebudení, pocit ťažkých ramien či ťažoba na hrudníku, zadržiavanie dychu, zhoršené trávenie. Je to skôr pocit stuhnutia, telo nefunguje s ľahkosťou. Môžeme sa pristihnúť, že na bežné veci reagujeme podráždene, ťažšie sa sústredíme, zabúdame, rýchlejšie sa unavíme alebo nám dlhšie trvá kým,,vypneme“. Aj toto sú signály, že telo nefunguje v režime pohody, ale skôr v režime prežitia.
Mnohé ženy fungujú celý deň v režime výkonu – práca, domácnosť, rodina. Ako sa takýto životný štýl podpisuje na pohybovom aparáte?
Takýto životný štýl sa na tele ženy podpisuje postupne. Je to inak typický obraz mnohých žien, s ktorými sa v ambulancii stretávam. Fungujú v tzv. režime,,autopilota“, kedy rieši všetko a všetkých navôkol ale seba a svoje potreby či starostlivosť o telo odsúva na koniec zoznamu. Pohybový aparát potom často reaguje preťažene. Telo v takomto pracovnom režime nemá priestor regenerovať. A tak v mnohých prípadoch vyhorí.
Stáva sa vám, že pacient príde s bolesťou na jednom mieste, no jej skutočný pôvod je niekde úplne inde?
Stáva sa to veľmi často. Pacient príde s bolesťou krížov či šije a pri vyšetrení zistíme, že samotné miesto bolesti nie je príčinou vzniku bolesti. Telo funguje ako prepojený celok. Ak niekde stratí oporu, pohyblivosť alebo vznikne dlhodobé napätie, iná časť tela začne pomáhať, teda kompenzuje daný pohyb. A práve tam sa môže časom objaviť bolesť.
Ktoré chyby robíme najčastejšie, keď sa snažíme zbaviť bolesti alebo napätia sami?
Veľmi často hľadáme rýchlu úľavu, lebo chceme čo najskôr fungovať ďalej. Telo ale nepotrebuje,,opraviť“, ale pochopiť, uľaviť a naučiť sa fungovať inak, a to samozrejme určitý čas trvá. Lieky, masáž či chiropraxia môžu mať svoj miesto, nemali by byť tým jediným riešením. Ak sa bolesť vracia, je dôležité sa pozrieť na telo komplexne- na držanie tela, dýchanie, pohybové návyky, pracovné zaťaženie, stres a regeneráciu.
