Určite áno. Najčastejšiu chybu robíme v tom, že bolesť riešime až vtedy, keď nás dlhodobejšie a hlavne výrazne obmedzuje. Dovtedy telo len,,prebíjame“ liekmi, masážami či rýchlou úľavou napravením u chiropraktika. Alebo si len povieme, že to nejako prejde. Takto sa síce môžeme na chvíľku cítiť lepšie, ale telo sa často vracia do starého nastavenia. Ak bolo dlhodobo preťažované, má svoje naučené vzorce napätie, do ktorých skĺzne hneď, ako sa vráti k rovnakému tempu, sedeniu, stresu, pohybovým návykom. Je rozdiel uvoľniť napätie na chvíľu a naučiť telo, aby si nové, zdravšie nastavenie vedelo aj udržať.
Ako veľmi teda súvisí naše držanie tela s tým, ako sa cítime – fyzicky aj psychicky?
Držanie tela veľmi úzko súvisí s tým, ako sa cítime. Keď sme dlhodobo unavení, v strese či pod tlakom, telo sa často prirodzene zatvára- ramená smerujú dopredu, dych je plytší, svaly sú napätejšie a pohyb je menej voľný. A platí to aj opačne. Ak je telo dlho v napätí alebo v bolesti, ovplyvňuje to našu náladu, energiu, schopnosť zvládať bežný deň. Preto držanie tela nevnímam len ako estetiku, ale ako odraz toho, čo sa v tele deje fyzicky aj psychicky.
Sú podľa vás ženy citlivejšie na ukladanie napätia do tela než muži, alebo ho len vnímajú inak?
Myslím si, že ženy vnímajú svoje telo citlivejšie a skôr si všimnú aj jemnejšie zmeny - únavu, napätie, tlak, zmenu dýchania, alebo len pocit, že telo nie je so svojej,,koži“. Na nás ženy pôsobí viacero záťažových stimulov naraz – domácnosť, rodina, hormonálne zmeny, obdobie po pôrode. To všetko sa môže premietať aj do pohybového aparátu. Neznamená to však, že muži si napätie neukladajú. Skôr ho inak vnímajú, neskôr pomenujú či dlhšie ignorujú. Každé telo reaguje individuálne, ale ženy sa učia byť so svojím telom v užšom kontakte a intenzívne- najmä v obdobiach, kedy prechádzajú veľkými zmenami.
Kedy je ešte stuhnutosť či bolesť bežnou reakciou tela a kedy by sme už mali vyhľadať odborníka?
Odborníka odporúčam vyhľadať vtedy, ak sa bolesť opakovane vracia, zhoršuje a obmedzuje nás v bežnom fungovaní. Rovnako aj vtedy, ak pocity únavy trvajú dlhodobo, alebo len máme pocit, že telo nevládze, nevie regenerovať a načerpať silu.
Veľa sa hovorí o potrebe spomaliť. Čo však z pohľadu tela znamená skutočný oddych?
Pod pojmom oddych nehľadajme nečinnosť. Oddych by nemala byť len ďalšia úloha, ktorú musíme splniť. Z pohľadu tela je to stav, kedy nervová sústava dostáva signál, že je v bezpečí a nemusí byť v pohotovosti. Môže ísť o pomalý pohyb, prechádzku, cvičenie spojené s vedomým dýchaním, napríklad joga.
Existuje jednoduchý spôsob, ako počas dňa zistiť, že máme telo v zbytočnom napätí?
Telo nám odpovedá veľmi rýchlo, len sa ho cez deň málo pýtame J. Veľmi jednoduchý spôsob je všimnúť si, či viem v danej chvíli voľne vydýchnuť. Ak je výdych krátky alebo veľmi plytký, alebo mám pocit, že sa neviem poriadne nadýchnuť, značí to, že si telo udržuje napätie.
Čo by ste odporučili ženám, ktoré cítia, že ich telo je neustále stuhnuté, no nemajú čas na pravidelné cvičenie či terapiu?
Medzi tieto ženy som patrila aj ja. Starať sa o seba samú som začala až potom, keď som vyhorela na rodičovskej dovolenke pri druhom synovi (a to bol syn ukážkovo dobré dieťa). Dovtedy som mala pocit, ako mnohé ženy dnes, že musím stále všetko na 100% zvládať a seba som dávala až na posledné miesto. Dnes viem, že starostlivosť o seba nie je sebeckosť, ale základ. Nie je potrebné začať veľkými zmenami, úplne postačuje začať malými krokmi. Všimnúť si, ako sa cítim, dopriať si chvíľu ticha, predýchať sa, požiadať o pomoc, dovoliť si oddych a bez výčitiek. Každej žene by som odkázala, aby nečakala, kým ju telo úplne zastaví. Aj pár minút denne venovaných sebe môže byť prvý krok k tomu, aby sa vo svojom tele cítila opäť doma.
Ako sa naučiť lepšie počúvať svoje telo? Kde začať?
Často začíname až vtedy, keď nám telo jasne ukáže svoje hranice. Človek je v tomto niekedy nepoučiteľný. Krehkosť života si uvedomí až vo chvíli, keď ho telo zastaví a ukáže mu, kam ho dlhodobé prehliadanie seba samého dohnalo. Začať môžeme úplne jednoducho: prestať svoje telo neustále prehlušovať výkonom. Všímať si, kedy sme unavené, kedy zadržiavame dych, čo nám berie energiu, a čo nám ju naopak vracia.
Kto je?
Mgr. Marta Franková
Pôsobí najmä ako detská fyzioterapeutka v rehabilitačnej klinike, kde sa primárne zaoberá diagnostikou a terapiou detského pohybového aparátu. V praxi sa tiež venuje tehotným ženám a popôrodnej fyzioterapii. Nedávno absolvovala seminár zameraný na osteopatické prístupy v pediatrii, ktorý výrazne zmenil jej pohľad ako zdravotníka a fyzioterapeuta na pohybový aparát u detí a u dospelých. Telo funguje ako prepojený celok, v ktorom zohráva dôležitú úlohu napätie, kompenzácie a vzájomné súvislosti medzi jednotlivými časťami.
