Júlia ani Ivet nie sú „hadie“ ženy, iba vďaka poriadnej drine a vytrvalosti je jasné, že ladnosť im je jednoducho daná. Cvičia pre svoje zdravie a čo funguje, posúvajú ďalej. Na ich hodiny sa chodí bez predsudkov, obáv, ale chuť vyskúšať niečo nové musí mať každý.
Júlia Grejtáková
Keď v ôsmich rokoch išla na prvú súťaž v modernej gymnastike, obsadila jedno z posledných miest. Tento neúspech malú Júliu neodradil, práve naopak. Motivácia postaviť sa na stupeň víťazov bola taká silná, že v trinástich sa z nej stala majsterka Slovenska. O tri roky neskôr modernú gymnastiku vystriedala vzdušná akrobacia, ktorá v jej živote dominuje dodnes. Učí deti, ženy aj mužov. Cestuje tiež po svete a divákom vyráža dych.
Merala si sily na majstrovstvách
Šport, šport a ešte raz šport mala v hlave od šiestich rokov. Rodičia ju podporovali, kolektív na modernej gymnastike bol skvelý, trénerky tiež. Pred profesionálnou kariérou športovkyne uprednostnila štúdium na STU v Bratislave. Vybrala si investičné plánovanie v priemyselnom podniku.
Už vtedy tak trošku tušila, že táto oblasť nebude jej vysnívaná, no školu zvládla a boli to pre ňu obohacujúce roky. „Počas vysokej školy sme s kolegom Michalom založili akrobatickú školu Acrobatix. Absolvovala som zdravotnícke kurzy. Natoľko ma to zaujalo, až som sa nakoniec v 24-tich rokoch prihlásila na štúdium medicíny v Bratislave. Konkrétny smer, ktorým by som sa chcela uberať, je pre mňa ešte neznámy. Postupne spoznávam, čo medicína ponúka,“ hovorí Bratislavčanka, ktorá sa popri úspechoch modernej gymnastiky začala venovať aj showdance. Vďaka tomu si mohla zmerať „sily“ s kolegyňami na majstrovstvách sveta v Nemecku i Česku a nadviazať medzinárodné vzťahy.
Šály unesú aj stokilové váhy
Keď ako tínedžerka prvýkrát okúsila vzdušnú akrobaciu, bola to láska. Trvá dodnes. „Oslovila ma skupina Vertigo. Išlo o vizuálny tanec s animáciou a prvýkrát som dostala honorár,“ teší sa cvičiteľka, ktorú šport naučil disciplíne a dodal jej istotu i sebavedomie. Cieľavedomá Júlia na sebe pracovala zväčša sama prostredníctvom rôznych audiovizuálnych možností, aj pod vedením profesionálov. Dotiahla to tak ďaleko, že dnes odovzdáva skúsenosti každému, koho taký pohyb zaujme. „Bežne sa stretávam s predsudkami, ktorými sa zaoberajú hlavne ženy. Vravia, že na vzdušnú akrobaciu môžu prísť, až keď schudnú, že najskôr musia chodiť do fitka a podobne. Odporúčam robiť to opačne. Už na prvých lekciách možno spraviť krásne a jednoduché pózy, ktoré nevyžadujú vopred pripravenú silu či flexibilitu. Každý šport je zo začiatku náročný, no akonáhle sa podarí aj malý úspech, je to veľká motivácia. A mnohým to ide skutočne takmer okamžite. Je bežné, že natáčame videá, fotíme sa, aby sa klientky videli a porovnávali, ako sa zlepšujú. Najskôr sa učíme na zemi a pár centimetrov nad ňou. Až keď majú viac skúseností a silu v rukách, nasledujú odvážne pozície,“ načrtá profesionálka, ktorá má skúsenosti s tým, že po pravidelných dvojmesačných tréningoch raz týždenne klienti dokážu cvičiť vo väčších výškach. Vraj sa netreba ničoho báť. Šály i kruhy unesú aj vyše stokilové váhy. Zároveň dodáva, aké benefity vzdušná akrobacia prináša: „Väčšinu gymnastiek trápi bolesť chrbta. Ani ja som nebola výnimkou. Vtedy trénerky dbali viac na to, aby sme boli flexibilné, čo si odnieslo svoju daň. Vďaka vzdušnej akrobacii dokážem chrbát natoľko spevniť, že bolesti sú minimálne.“ Okrem toho dochádza k posilneniu stredu tela, brucha, ramien, rúk a formovaní postavy. A v neposlednom rade vo vzduchu máte pocit slobody. Hodiny si vyžadujú sústredenosť, a vtedy všetky starosti idú bokom.
Precestovala kus sveta
Štúdium medicíny sa Júlii náramne hodí. Na hodinách vie presne popísať, ktorý sval je práve aktívny a čo sa s telom deje. Okrem toho, že trénuje najmenších a pripravuje ich na súťaže, pôsobí ako cvičiteľka pre dospelých a taktiež vystupuje. Precestovala kus sveta. Bola v Singapure, Jordánsku, Bahrajne, Španielsku, Ománe, Kuvajte, vo Francúzsku, Švajčiarsku či na Malte. Pravidelne sa s kolegami vracajú do Talianska. Ale na Saudskú Arábiu má svojské spomienky: „Bolo to pred rokmi a každý deň sme mali predviesť jedno až dve vystúpenia. Publikum však zrejme na to nebolo pripravené. Vzhľadom k ich kultúre a možno aj konzervatívnosti diváci neprejavovali nadšenie. Dokonca nás posledné dva dni poslali na výlet s tým, že vystupovať netreba. Až neskôr sme sa dozvedeli skutočný dôvod,“ spomína s úsmevom. Júliu Grejtákovú úrazy chvalabohu obchádzajú. Kiks vo vzduchu sa stal iba raz, a to na začiatku kariéry: „Bolo to v Bratislave a uviazanie na šále nebolo stopercentné. Moje pochybenie bolo očividné. Som za túto skúsenosť veľmi vďačná. Akonáhle pod sebou nemáte žinenku, idete do rizika, žiadna automatika v pohyboch nie je prijateľná.“
Ivet Bušfyová
Len čo sa pozriem na činku, rastú mi svaly.
Hoci Joseph Pilates si svoj stroj nechal patentovať už v roku 1922, na Slovensku reformer pilates zažíva boom až teraz. Podľahla mu aj rodáčka od Bytče, ktorá dlho v sebe zbierala odvahu, aby si iba pred polrokom otvorila štúdio, kde ktokoľvek môže popracovať na svojej postave. Sama je dôkazom toho, že to má zmysel. Vyskúšala rôzne športy, ktoré ju naučili disciplíne, vytrvalosti a radosti z aktivity.
V teréne videla umrieť človeka
Narodila sa s vykĺbenými bedrovými kĺbmi, preto jej lekári na nohy pripínali remene, aby došlo k náprave. Aj sa to podarilo. No tým, že Ivet už ako malá školáčka sa chcela čo najviac hýbať, časom sa jej problémy vrátili. „Kĺby prelupovali, čiže preskakovali z puzdra, čo ma obmedzovalo pri chôdzi. Okrem toho, že išlo o nepríjemný zvuk, nemohla som urobiť žiaden prudký pohyb, mala som problém postaviť sa, o sedení v tureckom sede nehovoriac. V šestnástich rokoch som podstúpila operáciu a implantovali mi náhradu, ktorá to zafixovala,“ vraví tridsiatnička, ktorej lekári následne zakazovali akýkoľvek šport. Mama sa o ňu bála, takže dala na ich odporúčania. Ivet si však išla svoje a zamilovala si beh i posilňovanie vo fitku. „Keby som dodržiavala stravu, mohla by som chodiť na súťaže. Typológia mojej postavy je, že len čo sa pozriem na činku, rastú mi svaly,“ smeje sa.
Popasovať sa s inými ženami na súťaž nikdy nešla, no za to absolvovala štyri preteky Spartan Race. Kto o nich len čo-to počul, vie, že amatéri i profesionáli tam doslova vypľujú dušu. „Nikto v okolí mi neveril, že to zvládnem práve skrz spomínané zdravotné komplikácie. A to bola najsilnejšia motivácia. Dodnes sa teším, keď sa doma pozriem na medaily. Mojím cieľom bolo zlepšovať si časy a postupne sa prepracovať z amatérskych súťažiach na profesionálov, aby som získala červenú čelenku. Viac ako rok a pol som sa pripravovala na poslednú súťaž. Konala sa na vojenskom cvičisku. Nevedela som, prečo som tam išla s odporom a nechuťou. Došlo mi to až spätne, keď som v teréne videla umrieť človeka. Všimla som si, že niekto leží vedľa prekážky. Kým som k nemu pobehla, už nereagoval. Dostal infarkt,“ šokuje.
