Keď sa povie „emočné jedenie“, mnohí si predstavia situáciu, keď niekto po náročnom dni siahne po čokoláde alebo čipsoch...
Z môjho pohľadu je emočné jedenie vzorec správania, pri ktorom sa jedlo používa ako nástroj regulácie emócií, nie ako odpoveď na fyziologický hlad. Tento mechanizmus poskytuje krátkodobú úľavu vďaka uvoľneniu dopamínu a endorfínov, no nerieši príčinu – preto sa cyklus opakuje. V konečnom dôsledku je to viac o psychike než o samotnom jedle.
Sú niektoré emócie silnejší spúšťač než iné? „Zajedáme“ viac smútok, stres alebo možno aj obyčajnú nudu?
Niektoré emócie v nás spúšťajú potrebu siahnuť po jedle omnoho rýchlejšie a intenzívnejšie než iné. Niekedy je to ako reflex – pocit sa objaví, a ešte skôr, než si ho stihneme uvedomiť, už stojíme pri chladničke. Tento mechanizmus funguje na úrovni naučených vzorcov správania, kde sa náš mozog naučil spájať konkrétnu emóciu s jedlom ako rýchlym zdrojom úľavy.
Dá sa povedať, že pri rôznych pocitoch siahneme po rôznych druhoch jedál? Že smútok chutí inak ako stres alebo nuda?
Rôzne emócie majú rôznu intenzitu aj iný spôsob, akým nás vedú k jedlu. Smútok často hľadá útechu, niečo sladké pôsobí upokojujúco. Stres zase vyvolá potrebu rýchlej energie, preto nás lákajú kaloricky bohaté a výrazne ochutené jedlá. A nuda? Tá je zradná, pretože nejde len o emóciu, ale často o prázdne miesto v čase, ktoré zaplníme jedením. U každého môže byť ten spúšťač iný, a práve preto je dôležité poznať ten svoj.
Čo sa vlastne deje v našom tele a mozgu, keď jedlo používame ako únik pred nepríjemným pocitom?
Spustí sa celý reťazec reakcií. Mozog vyhodnotí jedlo, najmä sladké a kaloricky bohaté, ako rýchly zdroj odmeny. Aktivujú sa centrá potešenia a uvoľňuje sa dopamín, ktorý na chvíľu zlepšuje náladu. Zároveň sa znižuje hladina stresového hormónu kortizolu, takže prichádza krátkodobé uvoľnenie.
Prečo ide často práve o sladké alebo mastné jedlo, po ktorom túžime? Je za tým len chuť, alebo aj chemická reakcia v mozgu?
Keď zjeme niečo sladké, hladina cukru v krvi rýchlo stúpne a mozog dostane okamžitú energiu. Zároveň sa vyplavujú dopamín a endorfíny, ktoré navodia pocit potešenia a úľavy. Mastné jedlá tento efekt ešte zosilňujú. Tuk spomaľuje trávenie, takže pocit trvá dlhšie a zároveň stimuluje odmeňovacie centrá. Je to biologicky podmienená reakcia, ktorá sa spája s pocitom bezpečia a rýchleho riešenia, a mozog si ju zapamätá ako účinnú stratégiu, ktorú pri ďalšom nepríjemnom pocite automaticky ponúkne.
Je emočné jedenie niečo, čo si nesie človek z detstva, alebo sa môže objaviť kedykoľvek v živote ako reakcia na náročné obdobie?
Emočné jedenie môže mať skutočne korene v detstve, ale rovnako sa môže objaviť kedykoľvek počas života. Ak sme ako deti zažívali, že jedlom bolo odmenou alebo utešením, náš mozog si už vtedy vytvoril spojenie medzi jedlo a pocitom úľavy. Tento vzorec potom môže pretrvávať až do dospelosti. Na druhej strane sa môže rozvinúť aj neskôr, napríklad počas náročného obdobia, keď sme pod dlhodobým stresom. Vtedy sa jedlo stane rýchlym a dostupným spôsobom, ako na chvíľu znížiť napätie.
Keď spomíname detstvo... Ako môže ovplyvniť náš vzťah k jedlu to, čo sme ako deti počúvali alebo zažívali pri spoločnom stole?
To, čo sme ako deti počúvali pri stole, sa do nášho vzťahu k jedlu zapisuje hlbšie, než si mnohí uvedomujeme. Vety ako „Musíš to dojesť, inak sa nepostavíš od stola,“ „Také drahé jedlo sa nevyhadzuje“, alebo dokonca „Ješ ako prasa“ v nás mohli vytvoriť tlak, pocit hanby či presvedčenie, že hodnotu má tanier prázdny, nie telo nasýtené. Aj vďaka tomu sme sa naučili ignorovať signály vlastného tela a jesť podľa očakávaní zvonka. Tieto skúsenosti sa často prenesú do dospelosti a môže vzniknúť konfliktný vzťah s jedlom.
Je možné, že emočné jedenie nám v niektorých chvíľach skutočne pomáha prežiť náročné situácie? Aspoň krátkodobo? Alebo je to vždy pasca, ktorá nás nakoniec stiahne?
Krátkodobo môže emočné jedenie pôsobiť ako úľava, ktorá nám pomôže zvládnuť ťažký moment. Problém je, že ak sa z neho stane zvyk, záchranné koleso sa zmení na pascu, ktorá nás ťahá nadol.
Kde je tá hranica medzi tým, že si doprajeme „pre radosť“, a tým, že už riešime problém, ktorý by sme nemali prehliadať?
Hranica je v dôvode a vo frekvencii. Ak si jedlo doprajeme vedome, pre radosť a bez výčitiek, je to v poriadku. Ak ho však používame opakovane ako únik pred emóciami a strácame pri tom kontrolu, je to signál, že za tým môže byť problém, ktorý si zaslúži našu pozornosť.
Má emočné jedenie svoj typický „rukopis“ – nejaké vzorce správania, ktoré si človek na sebe môže všimnúť, ak sa na to pozrie pozornejšie?
Áno, má. Prichádza náhle, s pocitom, že jedlo potrebujeme hneď, aj keď nemáme fyzický hlad. Často siahame po rovnakých jedlách a jeme rýchlo, bez vychutnávania. Po chvíľke úľavy prichádza pocit viny či nespokojnosti. Tieto epizódy sa opakujú v podobných situáciách, čo odhaľuje jasný vzorec.
Ak sa z toho stane pravidelný zvyk, ako ovplyvní naše zdravie – nielen fyzické, ale aj psychické?
Ak sa z toho stane zvyk, začne ovplyvňovať naše telo aj myseľ. Fyzicky môže viesť k priberaniu, ku kolísaniu hladiny cukru, k horšeniu trávenia či zvýšenému riziku metabolických ochorení. Psychicky podkopáva sebavedomie, prináša pocit hanby a narúša zdravý vzťah k jedlu. Postupne sa ocitáme v začarovanom kruhu, kde jedlo slúži ako únik, alebo zároveň spôsobuje ďalší stres.
