Čo je podľa vás ťažšie – prestať so samotným „zajedaním“ emócií, alebo naučiť sa emócie zvládať inak?
Z môjho pohľadu je ťažšie naučiť sa zvládať emócie inak. Samotné „nezajesť“ ich je len krátkodobé riešenie, ale ak stále nevieme, čo s pocitmi urobiť, jedlo sa k nám vráti ako prvá voľba. Emočné jedenie je dôsledok, nie príčina. Preto je pre mňa kľúčové hľadať nové spôsoby, ako spracovať stres, smútok či napätie tak, aby jedlo už nemuselo byť únikovou cestou.
Ak si uvedomíme, že jedlo je naša úniková zóna, aké drobné, reálne kroky môžeme urobiť hneď teraz, aby sme ten kruh začali narúšať?
Pomáha spomaliť, dať si tri hlboké nádychy, napiť sa vody alebo na chvíľu odísť z kuchyne. Všímať si, pri akých pocitoch po jedle siahame, a hľadať malé alternatívy, ktoré prinesú úľavu aj bez jedla.
Čoraz viac sa hovorí o vedomom jedení a vedení denníka pocitov. Ako to môže v praxi človeku pomôcť a čo býva pri týchto metódach kľúčové?
Vedomé jedenie a denník pocitov nám pomáhajú spomaliť a zistiť, čo sa za naším jedením skutočne skrýva. Keď jeme vedome, viac si všímame signály hladu a sýtosti, chuť aj tempo jedenia, takže menej konáme automaticky. Denník pocitov zase odhaľuje vzorce, pri akých situáciách, emóciách či časoch dňa po jedle siahame najčastejšie.
Môže v boji proti emočnému jedeniu fungovať aj taká jednoduchá vec, ako je zmena prostredia alebo malá úprava denného režimu?
Niekedy práve malé zmeny dokážu narušiť zaužívaný vzorec – iná trasa z práce domov, prestávka na čerstvom vzduchu, preradenie poradia denných úloh. Zmena prostredia alebo rytmu dňa vie oslabiť automatické spúšťače, ktoré nás inak vedú k jedlu. Možno to neznie prevratne, ale práve tieto malé úpravy často otvoria priestor na vedomejšie rozhodnutia.
Do akej miery hrá rolu aj kvalita a pravidelnosť bežného stravovania? Dá sa emočnému jedeniu predchádzať už tým, že telo nebude hladovať?
Ide skutočne o veľkú rolu. Ak jeme nepravidelne alebo málo výživne, telo je v strese a signály hladu sú oveľa silnejšie. Pravidelná a vyvážená strava udržiava stabilnú hladinu cukru v krvi, čím znižuje fyzický hlad, ktorý sa často mieša s tým emočným. Keď je telo nasýtené a dostáva potrebné živiny, máme viac energie a aj väčšiu schopnosť vedome reagovať na emócie bez toho, aby sme automaticky siahali po jedle.
Často sa k emočnému jedeniu viaže pocit viny a hanby. Ako sa s týmito pocitmi dá pracovať, aby nezhoršovali samotný problém?
Z môjho pohľadu je dôležité nepristupovať k sebe s trestom, ale s rešpektom. Namiesto toho, aby sme si povedali „zase som zlyhala“, je lepšie zastaviť sa a položiť si otázky: čo som v tej chvíli potrebovala? Čo by mi v tej situácii pomohlo inak než jedlo? Tým sa z momentu, ktorý by inak prehĺbil pocit zlyhania, stáva príležitosť pochopiť svoje spúšťače a vzniká priestor na úprimný rozhovor so sebou a šanca reagovať nabudúce vedomejšie.
Dá sa na emočné jedenie pozrieť aj ako na príležitosť? Niečo, čo nám môže odhaliť viac o nás samých a našom vzťahu k vlastnému telu?
Emočné jedenie môže byť naozaj cenným signálom. Ukazuje nám, čo nám kde v našom živote chýba, aké emócie nevieme spracovať, aký vzťah máme k svojmu telu a aj k sebe. Ak k nemu pristúpime s otvorenosťou, môže sa z neho stať kompas, ktorý nás nasmeruje k lepšiemu sebapoznaniu a zdravším návykom. Niekedy práve tieto „slabé chvíle“ odhalia, čo skutočne potrebujeme, a to je začiatok skutočnej zmeny.
DENISA VALÁŠKOVÁ
Certifikovaná nutričná koučka, ktorá sa špecializuje na tému emočného prejedania a vzťahu k jedlu. Jej cieľom je pomáhať ženám pochopiť vlastné stravovacie návyky, nájsť rovnováhu medzi telom a mysľou a zbaviť sa pocitu, že jedlo je nepriateľ alebo únik. V práci spája odborné vedomosti s empatickým prístupom, aby zmena nebola len o jedálničku, ale o spokojnosti a vnútornom pokoji.
