Dnešný život akoby sa zrýchľoval každý rok – práca, deti, povinnosti, snaha o „dokonalé“ fungovanie. Mnoho párov hovorí, že majú pocit, akoby spolu žili, no nestíhajú sa naozaj stretnúť. Je podľa vás dnešná doba k vzťahom tvrdšia než kedysi?
Áno – žijeme v „ekonomike pozornosti“, kde sa výkon prelína s neustálou dostupnosťou. Exekutívne funkcie sú unavené, nervový systém častejšie funguje v režime ohrozenia a na vzťah ostáva len „zvyšková“ kapacita. Metaforicky: vzťah je rastlina na chodbe v prievane – prežije, ale nekvitne, pokiaľ mu nevytvoríme závetrie.
Ak sa pozrieme na bežný pár, dve unavené bytosti, ktoré sa snažia všetko stihnúť – čo je podľa vás prvé, čo sa vo vzťahu začne pod týmto tlakom lámať?
Najprv miznú mikro rituály spojenia (dotyk, humor, „ako si na tom?“), potom schopnosť opravovať konflikt. Z hľadiska neuropsychológie klesá tolerancia frustrácie, klesá dôvera a rastie obrana, čím dochádza k častejšiemu využívaniu obranných mechanizmov, a logistika nahrádza intimitu – hovoríme „o veciach“, nie „o nás“.
Mnohí ľudia hovoria, že sa so svojím partnerom cítia „odpojení“, hoci žijú pod jednou strechou. Čo podľa vás vedie k tomuto odcudzeniu?
Odcudzenie je kombinácia chronickej únavy, „mentálnej záťaže“ jedného z partnerov a digitálneho rušenia. Keď chýbajú nové spoločné zážitky a nedeje sa dialóg nápravy, vzťahový systém sa naučí šetriť – a radšej necítiť. A práve toto sa v súčasnosti deje nie iba v pároch, ale aj odpojením sami voči sebe. V partnerskom živote sa iba zrkadlí súčasný stav jednotlivcov.
Kedy by mal pár spozornieť? Ktoré signály napovedajú, že sa už len „míňajú“ a nejde len o bežné obdobie únavy?
Keď sa rozprávate prevažne o rozvrhu, peniazoch a deťoch, nie o sebe. Keď dotyk a humor zmiznú, kritika a pohŕdanie rastú, túžba po obnovení intimity vo vzťahu po konflikte sa nedeje a minimálne jeden z partnerov sa domova skôr bojí, než sa naň teší.
Ako sa dá v praxi udržiavať zdravá komunikácia aj v čase napätia, keď obaja prežívajú stres alebo únavu?
Je potrebné spomaliť prežívanie cez vnímanie tela. Po spomalení tela je potrebné v komunikácii využívať „mäkký začiatok“ (ja-výrok + konkrétna prosba) a krátke pauzy namiesto eskalácie. Zároveň odporúčam zaviesť denný 10-minútový „check-in“: čo fungovalo, čo potrebujem, čo skúsime inak – bez riešenia celého života naraz.