Počula som, ako jedna staršia pani označila svoje intímne zóny ako to „pod zásterou“...
Slová ako „tam dole“, „nuž, vieš kde“ alebo „svoje veci“ nie sú len jazykový úlet – sú to mechanizmy obrany pred hanbou. Môžeme opäť vytvárať kultúrne prostredie, kde jazyk nie je bariérou, ale mostom, a normalizovať rozhovory o tele v školách, médiách aj rodinách. Ukazovať, že slová ako vagína, penis, klitoris alebo prsia nie sú nemravné, sú to základné názvy tela.
Učiť mladých jazykovú gramotnosť sexuality, aby vedeli, že pomenovať svoje telo nie je hanba, ale nárok. Zároveň im dať na výber. Dá sa to povedať odborne, nežne, metaforicky, priamo, ale vždy vedome a s rešpektom. Nie každý chce hovoriť odborne – a nie každý to zvládne „básnicky“. Myslím si, že potrebujeme nový jazyk lásky, v ktorom môžeme byť pravdiví. Bez toho, aby sme sa schovávali za smiech alebo mlčanie.
Z vášho výskumu vyplýva, že 16 percent mužov predstiera orgazmus. To je prekvapujúce, lebo zvyčajne sa herecké výkony tohto druhu prisudzovali ženám. Na rovinu, domnievali sme sa, že muž v tomto veľmi nemá ako klamať.
Aj muži klamú v posteli – nie preto, že by chceli klamať, ale preto, že nevedia, ako inak z tej situácie „vycúvať“. Muži, ktorí predstierali, často uvádzajú fyzickú alebo psychickú únavu, neistotu alebo tlak na výkon alebo pocit, že sa už od nich „očakáva, že budú hotoví“. Stále pretrváva predstava, že dobrý sex rovná sa erekcia plus výdrž plus ejakulácia a ak jeden z týchto „pilierov“ zlyhá, muž môže cítiť ohrozenie vlastnej mužnosti. Ďalej, muži sa často nenaučili hovoriť o svojich potrebách a niektorí radšej zahrajú koniec, než by priznali, že ich niečo rozptyľuje, zneisťuje alebo že potrebujú pauzu. Namiesto toho, aby sa povedalo: „Zastavme sa, necítim sa dobre“, sa zahrá finále, ktoré utlmí problém, ale nerieši ho.
A čo je riešenie? Opäť starý, dobrý rozhovor?
Podľa mňa ich je niekoľko. Normalizujme rozhovor o tom, že sex nemusí byť vždy dokonalý. Učme mužov, že citlivosť a pravdivosť sú súčasťou mužnosti a ak muž úprimne povie: necítim sa dobre, som unavený, niečo ma rozladilo – je to silnejšie, než hrať nejakú rolu. Niekedy je najintímnejší moment ten, keď sa povie: Dnes nie. Ale ďakujem, že si tu so mnou. Myslím si, že muži predstierajú orgazmus nie preto, že nechcú byť úprimní, ale skôr preto, že nevedia, či majú na úprimnosť nárok. Preto potrebujeme kultúru, kde nebude hanba povedať: dnes to nejde.
Hovorme aj o tom, či a ako menia náš intímny a vzťahový život technológie, najmä smartfóny. Mnohí si ich berieme do postele. Ako prítomnosť mobilu v spálni ovplyvňuje blízkosť a sexualitu? Čo hovoria dáta?
Až 61 percent opýtaných uviedlo, že používajú telefón v posteli „takmer vždy“ – aj v prítomnosti partnera, 38 percent respondentov uviedlo, že ich partner sa počas spoločného večera venuje viac telefónu než im, a 26 percent párov sa priznalo, že niekedy zaspia bez fyzického kontaktu, ale s telefónom v ruke. A čo je najdôležitejšie, 48 percent ľudí uviedlo, že od čias smartfónov sa znížila frekvencia ich intimity – o tej vieme, že sa tvorí z maličkostí, akou sú pohľad, mlčanie, dotyk či blízkosť. Telefón tieto momenty rozbíja, každé pípnutie je mikroodklon od druhého.
Takže je to ako mať v posteli niekoho tretieho...
A navyše, mať telefón v posteli znamená mať tam správy, e-maily, notifikácie. Nervový systém ostáva aktivovaný a to je opak naladenia sa na vzťah, dotyk, túžbu. Sme rozptýlení, emočne neprítomní, zdanlivo pri sebe, ale mysľou vzdialení. Vzniká tiché odcudzenie – nie z nevery, ale z nepozornosti, a keď sa ľudia ráno prebúdzajú vedľa seba, mentálne sú už v notifikáciách. Telefón v posteli nemusíme vnímať ako zradu, ale ak je tam každý večer, tak sa možno partner raz prestane pýtať, či ho ešte vidíte. Myslím si, že nejde o to, aby sme sa úplne vzdali technológií, skôr o vedomé vytváranie priestoru, v ktorom má druhý človek sto percent našej pozornosti.
Poďme k fenomému Only Fans. Je to sociálna sieť, ktorá prichýli každého, na koho je Instagram príliš prísny. Aj pornoherečky, ale aj mnoho iných influencerov, ktorí nemajú problém ukázať kus nahej kože – za peniaze. Tí, ktorí sa vedia obracať, dobre zarábajú. V čom sa majitelia OnlyFans účtov líšia od iných ľudí, ktorí „predávajú svoje telá“?
V miere autonómie a kontroly. Tvorcovia si sami určujú hranice obsahu, ktorý zverejňujú, majú možnosť blokovať konkrétnych používateľov, nastavovať geografické obmedzenia alebo meniť podmienky prístupu a pracujú bez priameho fyzického kontaktu s klientom, čo významne znižuje zdravotné a bezpečnostné riziká. Táto forma práce nevyžaduje zapojenie sprostredkovateľov ani pracovných kolektívov, čo môže byť vnímané ako posilnenie osobnej dôstojnosti a nezávislosti – najmä v porovnaní so sexbiznisom, ktorý je často spojený s hierarchiou, so závislosťou a s nerovnosťou.
Robia to títo ľudia len kvôli peniazom?
Ukazuje sa, že nie. Niektoré osoby v mojom výskume uviedli, že vďaka tejto platforme mali prvýkrát pocit kontroly nad svojou sexualitou a telom. Viaceré tiež zdôraznili, že v porovnaní s predchádzajúcimi pracovnými skúsenosťami, napríklad práce v službách, na dohodu či v gastronómii, sa cítili viac rešpektované. Aj napriek týmto pozitívam má pôsobenie na OnlyFans svoje psychologické a spoločenské riziká.