Prečo je podľa vás také ťažké hovoriť o sexe, či už doma medzi štyrmi očami, alebo aj verejne?
Pretože sex nie je len téma. Sex je zrkadlo toho, kým sme – a práve preto sa ho mnohí boja. Navyše, z psychologického hľadiska je hanba najsilnejšia emócia, ktorá bráni reči. Ak dieťa roky počúva, že „o tom sa nehovorí“, že „slušní ľudia sa o tom nebavia“, vytvára si podvedomý reflex mlčania a to sa potom prenáša aj do partnerských vzťahov. Preto aj tam, kde je láska, môže chýbať jazyk.
O túžbe, odmietnutí, nespokojnosti či hanbe sa ťažko hovorí, ak na to nemáme slová – alebo bezpečný priestor. Sex je hlboko spojený s tým, ako vnímame samých seba, a keď sa o ňom máme rozprávať, v skutočnosti hovoríme o tom, čo potrebujeme, čo si želáme, čoho sa bojíme a ako sa cítime v prítomnosti druhého. A to je veľmi krehké. Nie každý to unesie – preto mnohí radšej mlčia. Vo vzťahoch tiež často platí: „Radšej nič nepoviem, než by som riskoval/a konflikt, výsmech alebo pocit, že som divný/á.“ Tento strach má svoje korene v predchádzajúcich odmietnutiach, niekedy v detstve, inokedy v predchádzajúcich vzťahoch
Aké máva mlčanie následky?
Dvaja ľudia spolu spia, ale nerozprávajú sa o tom, čo prežívajú. To vedie k frustrácii, napätiu, nesúladu a často aj k nevere či úniku. Všimnime si tiež, že spoločnosť sexualitu buď tabuizuje, alebo trivializuje.
Ako to myslíte?
Že sa o sexe buď mlčí, lebo je to „neslušné“, alebo sa o ňom hovorí povrchne ako o výkone, čísle, triku. Len málo priestoru ostáva pre to podstatné: Ako vnímam svoje telo? Ako viem povedať „chcem“ a „nechcem“ bez strachu? Bez týchto rozhovorov sa z intimity stáva iba mechanika – a z partnerov iba dvaja osamelí ľudia v tej istej posteli. Naša spoločnosť naučila ľudí, že sexualita je súkromná, ale zároveň ich nechala v tom súkromí samých. A tu je ten paradox.
V čom je paradox?
Máme mlčať, ale zároveň by sme to mali „zvládať“. Máme byť otvorení – ale keď sa otvoríme, riskujeme, že nás niekto vysmeje, nepochopí alebo zneužije. Myslím si teda, že nie je ťažké hovoriť o sexe. Ťažké je hovoriť o sebe. Práve preto potrebujeme vytvárať prostredia – doma, v škole, vo vzťahoch –, kde nie je hanba povedať: „Neviem úplne, ako to mám povedať, ale chcem to skúsiť.“ Dôvera sa začína slovom.
Čo ak nám v tom prekáža, že slovenčina nemá veľmi malebné označenia pre intímne partie? Ohanbie, bradavka... Podľa mňa je to ešte o niečo horšie než povedzme pazucha. Môže mať podľa vás jazyk vplyv na otvorenosť v komunikácii o sexe?
V mojom výskume sa opakovane ukázalo, že mladí ľudia nevedia, ako pomenovať vlastné telo bez hanby, 46 percent opýtaných uviedlo, že by nedokázali partnerovi nahlas povedať názov intímnej časti tela, ktorá sa ich týka, a 35 percent žien sa hanbí pomenovať svoju vagínu bez toho, aby použili detský, eufemistický alebo hanlivý výraz. Mnoho mužov zasa uvádza, že intímne pomenovania v slovenčine im znejú buď vulgárne, alebo trápne. Ľudia často volia cudzie alebo infantilné výrazy.
Takže?
Je možné, že v slovenčine chýbajú neutrálne, kultivované a zároveň zrozumiteľné výrazy pre intímne časti tela a my potom buď mlčíme, alebo volíme slang, vulgarizmus, detský jazyk alebo cudzie slová, a je pravda aj to, že tradičná slovenská výchova viedla k tomu, že intímne časti tela sa pomenúvali potichu, cez zdrobneniny alebo vôbec.