dostatočne odolnosť.
Čo by ste poradili niekomu, kto bol v detstve vedený k tomu, aby sa vždy prispôsoboval a bol „dobrým dieťaťom“, ale teraz cíti, že mu chýba schopnosť postaviť sa za seba?
Takýmto ľuďom môže pomôcť zdravý, ochranný hnev. Niekedy ho majú tak hlboko potlačený, že ho ani necítia, niekedy ho treba iba ozvučiť. Uvediem to na príklade. Dieťa je zosmiešňované a zahanbované rodičom. Je ohrozená jeho sebaúcta, dieťa to cíti a hnevá ho to. Vyplazí rodičovi jazyk alebo odpapuľuje.
Rodič ho potrestá, lebo bolo drzé. Dieťa to ešte párkrát zopakuje, ale potom sa naučí, že je lepšie hnev schovať. Naučí sa pasívnej agresivite. My sa potrebujeme učiť mať kontakt samých so sebou. Vnímať, čo sa nám deje v tele, keď pocítime ublíženie. Nie mávnuť nad ním rukou, ako sme sa to naučili. Iba dať si možnosť ten pocit preskúmať, dať mu váhu. Ten pocit nás upozorňuje, že sa niečo deje. Na základe toho potom môžeme ísť do nejakej akcie, niečomu sa vzoprieť, ozvať sa, niečo odmietnuť.
Mnohí ľudia si neveria, pretože sa porovnávajú s ostatnými. Ako sa oslobodiť od potreby neustáleho porovnávania a nájsť sebadôveru v sebe samom?
Porovnávanie nemusí byť len negatívny jav, niekedy slúži na inšpiráciu, všetci sme asi mali alebo aj máme vzory, ľudí, ktorých obdivujeme, a poháňa nás to vpred. Niekedy môže byť aj povzbudzujúce – keď si to ty dokázal, skúsim to aj ja. Zároveň nás však môže odvádzať od seba samých. Ideme potom za niečím, čo ani nie je naše, len sa chceme na niekoho podobať alebo byť taký úspešný ako on, pričom to vôbec nemusí byť naša cesta.
Práve nedávno mi jedna klientka rozprávala o tom, ako sa jej zmenilo prežívanie: Išla po chodbe budovy a všimla si ženu v biznis kostýme. Páčil sa jej ten pohľad a tam to aj zostalo. Nič to s ňou neurobilo, hoci si veľmi jasne uvedomila, že ešte pred nejakým časom by pocítila závisť. Uvedomila si, že to nie je to, čo chce ona. Ona vlastne netúži mať prácu ako tá žena, lebo zistila, že ju baví niečo iné. Aby to zistila, musela urobiť viacero pokusov, získať skúsenosť, niečo zažiť, vystaviť sa nepohode, aby si svoju cestu mohla jasnejšie uvedomovať – nechať sa viesť vlastnými zážitkami.
Ako vplýva toxické prostredie – manipulujúci partner, kritická rodina či neustále negatívni kolegovia – na sebavedomie človeka?
Je ťažké udržať si v takom prostredí zdravú sebaúctu. Aj sebaistý človek môže v neprijímajúcom prostredí pocítiť pochybnosti o sebe, najmä ak je tomu dlhodobo vystavený.
Dá sa v takýchto situáciách ochrániť?
Dá sa, ale zároveň je na mieste otázka, či to stojí za to a čo vás tam drží. Aký zmysel vidíme v tom, že si volíme zostať? Aj uvedomenie tohto faktu môže byť nápomocné.
Súvisí schopnosť postaviť sa za seba so zdravými hranicami vo vzťahoch? Ako si ich nastaviť bez obáv, že tým odradíme blízkych ľudí?
Nastavenie hraníc s tým veľmi úzko súvisí. Keď sme schopní zabojovať za seba, dávame iným signál, že je pre nás naozaj dôležitá daná téma. Budujeme si tým u nich rešpekt. Vždy cítime troška aj obavy, lebo nám na vzťahu záleží. Asi treba len veriť, že nakoniec zvíťazí vzťah, ak má dobré základy. Nič sa nedeje, ak sa bojíme. Len sa nesmieme dať tým strachom zastaviť.
Môže byť prílišná snaha o dokonalosť prekážkou v budovaní sebavedomia?
Áno, pretože perfekcionizmus znamená, že si dávame podmienku ocenenia. To znamená, že – „vždy sa dajú veci robiť lepšie“ – a teda... nikdy nie sme dosť. Stávame sa otrokom perfekcionizmu a berie nám to možnosť cítiť sa hodnotní. Dobré veci si vtedy zasluhujeme, vychádzame z toho, že nám nepatrí potešiť sa z niečoho alebo dostať niečo len tak.
Ako si udržať sebavedomie aj v situáciách, keď čelíme kritike, odmietnutiu alebo neúspechu? Sú stratégie, ktoré pomáhajú zachovať si vnútornú stabilitu?
Už som to spomínala a doplním, že je dôležité neidentifikovať sa s kritikou. Kritika ani neúspech nás nedefinujú. Má zmysel zvyšovať svoju odolnosť. Na ceste za dlhodobým cieľom je neúspech súčasťou danej cesty a má svoj význam, lebo sa ho učíme prekonávať a aj cez toto silnieme.