Sebavedomie sa často vníma ako niečo, čo máme alebo nemáme. Je to však pevne daná vlastnosť alebo si ho môžeme aktívne budovať?
Sebavedomie získavame rastom a skúsenosťami, zážitkami najskôr s najbližšími vzťahovými osobami a neskôr aj cez zážitky s inými osobami, prostredím a zážitkami nás samých so sebou. Dá sa aktívne budovať.
Aké sú prvé kroky k posilneniu sebavedomia?
Ak tým myslíte kroky, ktoré by sme chceli vedome robiť, tak najskôr potrebujeme pochopiť, prečo sa necítime seba-vedomí. Kde všade sme v konflikte sami so sebou, so svojimi hodnotami, predstavami o živote, potrebami? Čo nám bráni byť na seba hrdí? Často býva príčinou to, aké vzory sme mali v detstve, za čo sme boli oceňovaní, či sme videli v očiach rodičov, že sa z nás tešia. Že naša existencia má zmysel a sme oceňovaní za to, akí naozaj sme. Ak sme to nemali, potrebujeme si to uznať, s láskavosťou a citlivosťou k sebe.
Uvedomiť si, čo potrebujeme, aby sme sa cítili sebaistejšie. Možno sa niečomu vyhýbame, pochybujeme o sebe, nedávame si právo o niečo požiadať. Možno nežijeme v dostatočne podpornom prostredí. Potrebujeme aspoň jedného človeka, ktorý nás má rád a fandí nám. Ak takého nemáme, máme seba. A možno sa môžeme aj poobzerať okolo seba, či sme nezabudli rozvíjať vzťahy, v ktorých sa cítime dobre.
Mnohí ľudia si zamieňajú sebavedomie s aroganciou. Kde je tá hranica medzi zdravým sebavedomím a prílišným sebapresadzovaním?
Áno, často počujem aj klientov hovoriť: „Ale keď poviem, ako to mám ja a čo chcem ja, budem sebecký!“ Zdravé sebavedomie zahŕňa v sebe aj rešpekt – k sebe aj k iným. Zdravé sebavedomie nie je sebeckosť, ale do určitej miery musíme byť sebeckí. V tom zmysle, že keď ideme za tým, čo potrebujeme, nevyhneme sa tomu, aby naše konanie niekedy nebolo pre iných zraňujúce. Stane sa to, aj keď nemáme úmysel raniť, a stane sa to preto, lebo naše potreby sa odlišujú. Niekedy musíme uprednostniť seba, ak ide o niečo, čo je pre nás veľmi dôležité.
Zároveň však zdravé sebavedomie nie je v rozpore so súcitom a s rešpektom k iným. Človek môže ustúpiť, niečoho sa vzdať, ale oveľa slobodnejšie – nie preto, že musí zo strachu. Ale môže sa pre to vedome rozhodnúť, napríklad kvôli tomu, že pochopí toho druhého. Jeho motiváciou je vtedy chcenie. Výsledkom je, že má v sebe pokoj, pretože cíti so sebou súlad. Táto hranica môže byť niekedy ťažko uchopiteľná, no dá sa naučiť rozpoznávať ju.
Sebavedomie sa často formuje už v detstve. Aké skúsenosti alebo výchovné vzorce môžu spôsobiť, že si ho človek v dospelosti musí znovu vybudovať?
Asi úplne v skratke by sa dalo povedať, že dieťa sa potrebuje cítiť milované. Ak z nejakého dôvodu nemalo napĺňané svoje základné ľudské potreby, ak utrpí emočnú bolesť vplyvom interpersonálneho zranenia – tieto zážitky sa do jeho psychiky veľmi silno zapíšu. Dieťa môže zažiť emočnú bolesť nielen zo zanedbávania starostlivosti, ale aj v bežnom každodennom živote, ak sú jeho potreby dlhodobo nenapĺňané, ak je zanedbávané emočne alebo zosmiešňované.
Emočnú bolesť môže cítiť vplyvom zažívaného odmietnutia, vylúčenia, zosmiešnenia, keď cíti silné pocity hanby, negatívneho hodnotenia a podobne. Dieťa môže mať zážitok, že je nevidené, nedôležité, že nie je oceňované za to, aké naozaj je, ale za to, aké ho chcú dospelé vzťahové osoby mať. Naučí sa prispôsobovať, odkláňať od seba samého a napĺňať predstavy tých druhých, aby mohlo cítiť ich lásku. Pre dieťa je to niečo ako mód prežitia. Tu sa tvoria vzorce správania. Vo výchove je vždy dôležité, čo prevažuje. Neznamená to, že dieťa nemá mať vymedzované hranice, ale musí sa cítiť milované. Na sebavedomie však pôsobí veľa faktorov. Napríklad ak je rodič príliš negativistický alebo úzkostný, či hyperprotektívny, učí dieťa zotrvávať viac v bezpečí ako vystavovať sa novým situáciám. Dieťa sa tak neučí vyrovnať s frustráciou, prekonávať prekážky, nebuduje si