Dokonalý vzťah?
S Borisom sme manželmi už dvanásť rokov. Stretli sme sa na vysokej škole, vybudovali sme si spoločný život, robili sme všetko podľa pravidiel. Je to dobrý muž – zodpovedný, spoľahlivý, pracovitý. Máme pekný dom, finančné zabezpečenie a rešpekt od priateľov a rodiny. Navonok všetko vyzerá dokonale. Ale niekde po ceste sme sa stratili. Nedokážem ani povedať, kedy sa to stalo. Bolo to také postupné, že som si to sotva všimla, až kým som si jedného dňa neuvedomila, že sa cítim úplne sama, napriek tomu, že zdieľam domov s mojím mužom. Už sa spolu nerozprávame – aspoň nie naozaj. Naše rozhovory sú o rozvrhu detí, účtoch a domácich povinnostiach. Boris prichádza domov neskoro, večeria pred televízorom a zaspí skôr, než prídem do postele. Cez víkendy hrá golf, spí, číta, alebo pozerá šport. Ja sa radšej ako s ním stretávam so svojimi priateľmi, alebo trávim čas s deťmi. Sama, bez neho.
Náhodné stretnutie
Pred deviatimi mesiacmi som stretla Juraja. Bolo to na pracovnej konferencii. Bol jedným z organizátorov. Spoločenský, vtipný, plný životného elánu. Počas obednej prestávky sme sa dali do reči a zrazu ubehli dve hodiny. Zaujímala som ho. Nepýtal sa ma len zdvorilostné frázy, ale prejavil úprimný záujem o mňa, moje myšlienky, sny, o osobu, ktorou som. Vymenili sme si čísla. Veď sú to len pracovné kontakty, hovorila som si. Ale začali sme si písať správy. Potom nasledovali stretnutia pri káve. Neskôr sme kaviareň vymenili za hotelovú izbu. Stretávame sa tak často, ako sa len dá. Niekedy je to raz za týždeň, inokedy aj viackrát, no sú aj týždne, kedy sa nevidíme vôbec. Je to moje malé tajomstvo, ktoré milujem a zároveň nenávidím. Nesiem si so sebou ťažobu, že žijem v nefungujúcom vzťahu, z ktorého kvôli deťom ešte neviem odísť. A moja skutočná láska k Jurajovi je niečo, čo by som chcela vykričať do sveta. Chcem si byť s ním. Lúčenia po našich stretnutia sú také silné a plné smútku, že ma oberajú aj o zvyšky životnej energie, ktorá mi ešte zostala.
Rozhodnutie
Ešte neviem, čo urobím. Mám odísť a riskovať tak veľa? Alebo mám zostať a pokúsiť sa obnoviť niečo, čo môže byť už nenávratne stratené?Jediné, čo viem, je, že som nikdy nečakala, že skončím tu – uväznená medzi istotou života, ktorý som si vybudovala, a možnosťou šťastia, ktoré som si už nikdy nemyslela, že nájdem.
ANKETA
Čo by ste urobili na Júliinom mieste?
