Karol bol u suseda, niesol mu vajíčka a zvyčajne sa tam aj zahovoril. Využili sme teda čas a prekutrali v dome každučký kút, každú potenciálnu skrýšu, vrátane garáže, dielne, pivnice, kurníka aj králikárne. Nikde sme však nijaké fľašky s alkoholom nenašli. Alicina hypotéza stroskotala. Napriek tomu sme sa rozhodli, že budeme Karola dôkladne pozorovať. Čoskoro však bolo jasné, že jeho stavy nemajú s alkoholom nič spoločné. Na svojej oslave si dal len dve malé pivá, ale aj tak ho ráno opäť šialene bolela hlava. Na bolesť mu už nezaberali nijaké voľnopredajné analgetiká. Bolo to veľmi nepríjemné.
Lenže na oslave sa stalo ešte niečo – Karol mal prejav, hovoril pekne, ale ku koncu, keď chcel všetkom poďakovať, zrazu na chvíľu onemel. Trvalo to asi desať sekúnd, ale nekonečných desať sekúnd! Hľadel do prázdna, cez ľudí aj múry domu, potom nebol schopný vymenovať, komu všetkému ďakuje. Jeho brat, zrejme, aby rozohnal naše rozpaky, začal spievať, teda skôr hulákať na celý dom a ostatní hostia sa pridali. Dcéry na mňa vyvalili oči. A naznačili mi, aby som šla do kuchyne.
Ohrozené zdravie
„Mami, a nemôže to byť mŕtvica? Alebo možno alzheimer alebo niečo také. Vieš, tie výpadky pamäti, hľadanie slov, civenie do prázdna…,“ povedala potichu Karin a ja aj druhá dcéra sme sa okamžite vybrali po Zdenku, sesternicu mojich dcér a praktickú lekárku na materskej dovolenke.
Zdena si všetko vypočula, chvíľu premýšľala a potom nám oznámila, že možných diagnóz je celý rad, od nezávažných po závažné. Veľa sa zaujímala o zmeny v Karolovom správaní, ktoré sa jej zjavne nepáčili. Mne sa zase nepáčilo, že sa začala pýtať na problémy, ktoré som musela jeden za druhým potvrdiť. Bolo evidentné, že má nejaké neblahé tušenie. Samozrejme som sa spýtala a ona mi dala vyhýbavú odpoveď, ale veľmi dôrazne mi povedala, že Karol musí neodkladne k lekárovi. A ja mám dozrieť na to, že ho lekár neodbije, ale ho pošle na ďalšie vyšetrenia. Vraj jej mám potom zavolať.
Náš praktický lekár však bohužiaľ nie je priveľmi ústretový, všetko odbavuje mávnutím ruky a poznámkami, že to patrí k veku či k povolaniu a podobne. A tak som chtiac-nechtiac musela osloviť cez neter jej známych zo štúdií. Nerobím také veci rada, nemám rada protekciu a Karol už vôbec nie, ale jeho problémy aj bolesti hlavy sa stupňovali tak, že aj on sám uznal za nutné absolvovať určité vyšetrenia, aj keď cez známych. Stále viac sa u neho striedala apatia s agresivitou, bol neuveriteľne impulzívny a nevyrovnaný, zabúdal, alebo si naopak vymýšľal a navyše na mňa začal byť hrubý. To skutočne nebol môj Karol!
Výsledky vyšetrení boli ako blesk z čistého neba, ako úder hromu
„Pani Badlecová, sadnite si, prosím. Mám pre vás dve správy, jednu zlú a jednu dobrú,“ povedal mi lekár, ktorý držal v ruky výsledky z magnetickej rezonancie Karolovej hlavy a krčnej chrbtice. Karol ma požiadal, aby som si výsledky vypočula najskôr ja. Niekoľko vyšetrení, otázky lekárov aj veľké bolesti hlavy ho začali neuveriteľne vyčerpávať. Sotva sa lekár spýtal, čo chcem počuť prvé, bolo mi jasné, čo budem počuť. Áno, môj muž mal nádor na mozgu, a práve tento nádor mal na svedomí všetky ťažkosti, ktorými trpel.
Tým, ako rástol, utláčal rôzne centrá v mozgu a trýznil Karola aj nás rozličnými problémami. V tej chvíli mi bolo úplne nezmyselne ľúto, že som ho chvíľu podozrievala z alkoholizmu a občas bola jeho správaním urazená tak, že som pomyslela na rozvod. Mala som čo robiť, aby som neplakala. Lekár ma však veľmi upokojoval, nádor je síce veľký, ale zapuzdrený a mal by ísť dobre vyoperovať – aspoň tak sa to javilo pri rôznych vyšetreniach.
Vďaka bohu, mal pravdu. Operácia bola síce dlhá, ale prebehla bez komplikácii. V podobnom duchu prebiehala aj rekonvalescencia. Bolo to neuveriteľné, ale Karol nakoniec podstúpil iba niekoľko ožarovaní, chemoterapia nebola nutná. Doma sme sa veľmi radovali!
Teraz už sú to dva roky. Môj Karol je opäť mierny, pokojný a neuveriteľne dobrý. Ja som však ubrala zo svojho temperamentu. Za Karola som osudu nesmierne vďačná, je to najbáječnejší chlap pod slnkom a chcem si ho už len rozmaznávať, ako on celý život rozmaznával mňa (a nebolo to so mnou vždy ľahké). Jeho choroba mi pomohla znova si uvedomiť a pripomenúť nesmiernu cenu nášho krásneho manželstva.