Keby to Adamovi nebolo hlúpe, najskôr by už dávno náš snubný prsteň šupol niekam do krabičky. Predtým mu neprekážal, dokonca ani v čase, keď pracoval ako pomocný robotník na stavbách alebo vypomáhal ako závozník pivovaru.
"Som šťastne ženatý muž a chcem, aby to všetci videli!“ nadúval sa pýchou, pretože v tom čase medzi nami bolo všetko v poriadku; mali sme sa radi.
Kedy sa to zmenilo?
Tušiť som to začala niečo vyše pol roka predtým, ako tá zvláštna súhra okolností zmenila môj život. V tom čase už Adamovi prsteň prekážal, a preto si ho často sťahoval. Bolo zrejmé, že má milenku, ale ja som nevedela, ako sa dopátrať k dôkazom, na základe ktorých by som k tomu mohla zaujať stanovisko.
„Táraš,“ zmietol pravidelne zo stola moje pokusy porozprávať sa. Zároveň ma však odháňal zo svojej strany postele, vykrúcal sa zo spoločných aktivít, ktoré som chcela podnikať vo voľnom čase.
Ustavične sa vyhováral na únavu, zlú náladu, starosti. A jedného dňa stratil aj snubný prsteň. Hľadal ho všade, v taške, v peňaženke, vo veciach z nákupu, ktorý robil, pretože ja som mala pracovnú sobotu. Zmierili sme sa s tým, že už ho nikdy neuvidíme, keď mi zavolala kamarátka Jana.
"Počuj, Magda, nebol ten Adamov prsteň žlto-biely s drobnými kamienkami? Jedna pani na Facebooku podobný našla, zdieľa to veľa ľudí už niečo vyše týždňa, ale majiteľa nie a nie nájsť.“
„Na vnútornej strane bolo moje meno a dátum svadby,“ zareagovala som dychtivo. „Možno by to pomohlo identifikovať, či je to ten náš,“ napadlo mi a Jana sľúbila, že mi pošle kontakt na paniu, ktorá príspevok na internet zadala.
