Keď som od tej ženy dostala fotku, videla som na nej kópiu krúžku, ktorý som mala na sebe aj ja. Mohla to byť náhoda, ale ja som si bola takmer istá, že je to naozaj Adamov prsteň. Napadlo mi, že sa iste poteší, keď mu ho nájdem. Alebo mu tým aspoň poriadne vypálim rybník.
„Môžete nejako dokázať, že je váš?“ skúšala ma poctivá nálezkyňa, a tak som jej povedala vygravírované meno
dátum svadby.
„Výborne, som rada, že sa majiteľ našiel. Mama ho našla pri upratovaní izby, ležal pod posteľou,“ prekvapila ma tá žena. „Chceli sme vám volať, ale na recepcii číslo uvedené nebolo a kópie dokladov si pri krátkych pobytoch nerobia,“ vysvetľovala.
Pod akou posteľou?“ začudovala som sa.
„Viete, naša mama pracuje v tom hoteli, kde ste boli ubytovaní. Váš muž ho asi musel vytratiť, možno pri umývaní alebo pri obliekaní,“ vysvetľovala.
Práve v tej chvíli v zámku zarachotil kľúč a zamračený Adam vošiel do dverí. Negativita z neho sršala, len čo vošiel, a mne svitlo, že tu nie je rád. Chodí sem, pretože sem patrí, ale prítomnosť vedľa mňa ho svrbí rovnako, ako ho svrbel ten krúžok na prste.
Prsteň v startoch a nálezoch
Žena mi do telefónu stále niečo rozprávala, zjavne si vôbec neuvedomila, že je práve svedkyňou jedného boľavého zistenia. Manžel ma pozdravil neutrálnym „čau“ a siahol po ovládači. Spomenula som si na dlhú sobotnú zmenu, ako sa mi vliekla, kým môj muž strkal nenápadne do vrecka snubný prsteň. Mala som svoj malý dôkaz a napodiv sa mi veľmi uľavilo.
Adam spočiatku zapieral, ale boli to len posledné, chabé prejavy slušnosti, vďaka ktorým som pochopila, že odchádzam práve včas na to, aby medzi nami zostal aspoň malý zvyšok úcty.