„To je poďakovanie za to, že ste prišli.“
„Nemohli by sme si tykať?“ vyletela zo mňa spontánna ponuka, a tak sme od tej chvíle boli Monika a Ján. Trasúcimi sa rukami som kládla mäso na taniere, polievala ho omáčkou a pridávala ryžu, keď som na šiji zacítila jeho nos.
„Si taká krásna,“ zašepkal mi do ucha nevhodne blízko, ale ja som sa nebránila. Iskry okolo nás vytvárali atmosféru niečoho nadpozemského, v bruchu tancovali motýle, triasla som sa od nervozity
V ten večer sme sa len zhovárali a bozkávali. S každou ďalšou schôdzkou však pribúdali intímnosti. Prvé týždne som žila dvojaký život. S Jánom som sa cítila blažená, šťastná, atraktívna. Ako žena, ktorá ešte niekomu vonia, ktorej sa ponúkajú aj iné otázky, omnoho intímnejšie než tie, keď muž zisťuje, čo budeme variť cez víkend a či pôjdeme na chalupu, alebo zostaneme doma.
Dovolenku som ten rok definitívne odpískala. Vyhovorila som sa na časté migrény, ktoré ma nútia behať po doktoroch, a spomínaný voľný čas som potom trávila s milencom. Postupne sa naše schôdzky presunuli k Jánovi domov, kde som sa usadila ako spokojný pavúk pri ventilácii. Bežala som k nemu pred odchodom do práce a využívala všetky možnosti, ako sa aspoň na hodinu denne utrhnúť.
Vyznanie
„Monika, ja už takto nemôžem ďalej,“ naľakal ma Ján jedného dňa. „Ty asi vieš, že ťa veľmi milujem. Neuveriteľne veľmi a neuveriteľne dlhý čas. Čakám na teba desať rokov, ale teraz už chcem byť s tebou stále. Chceš to vôbec nejako riešiť?“
Najskôr som sa vydesila, ale potom som si uvedomila, že Erik sa popri sýtych farbách nového života stal pre mňa vyblednutou šmuhou. A keď som potom Jána zoznámila s Klárikou a on mňa so svojím Tomášom, bolo jasné, že to bude dobré.
Moja dcéra bola našťastie ešte malá na to, aby si plne uvedomovala, že niekto ubližuje jej oteckovi. Tom bol naopak trinásťročný do partie, miernej povahy a veselej mysle, navyše, ako sa zdalo, bol šťastný ako blcha, že otec nie je sám.
Idylka, aj keď postavená na Erikovom šoku a nešťastí, sa začala napĺňať a ja som sa presťahovala k Jánovi. Lenže práve v tomto okamihu vznikol prvý problém.
„Chcem Kláriku do striedavej starostlivosti,“ oznámil mi manžel celkom vážne s dôvetkom, že inak sa o malú bude súdiť. „Ja som rodinu nerozbil, neviem, prečo by ten chlap mal vychovávať ešte aj moje dieťa, o ktoré sa starám a ktoré mám rád!“
„Neboj sa, Monika,“ upokojoval ma Ján: „Muži vždy začínajú rovnakou pesničkou, ale nakoniec im do ich týždňov začne niečo vliezať. Dávam tvojmu bývalému dva až tri mesiace. Viac nie.“
Tak som na tú striedavú starostlivosť pristala. Čoskoro som však pochopila, že môj bývalý manžel patrí bohužiaľ do tej skupiny, ktorá to so striedavou starostlivosťou myslí naozaj vážne myslí. Erik nebol zlý ani podlý. Nerobil schválnosti, neprovokoval, ale v za nijakú cenu si nedal vziať svoje rodičovské práva.
Jánovi to časom začalo prekážať a občas mi do výchovy mierne vsunul nejednu svoju pripomienku a poznámku. Ja som ho však podozrievala, že je to len preto, aby ukázal, že môže. Túžil sa presadiť v rodine, ktorá nebola jeho a mal ju iba vypožičanú. Tam, kde si s Klárikou nastavil isté stereotypy a režimy, Erik ich o týždeň neskôr celkom prekopal.
Do voňavého vzťahu plného tajného šťastia sa príchodom mojej dcéry dostal element bojovnosti. Snaha dokázať prevahu, porovnávanie Jánovej virtuálnej mužnosti s tou Erikovou. Súperil s ním, ale môj bývalý manžel si ďalej išiel iba to svoje, zavedené, a tak sme sa s priateľom dostávali do nepríjemných treníc.
Uvedomila som si, že kým s mojím bývalým sme sa desať rokov dokázali dohodnúť takmer na všetkom, s Jánom to také jednoduché nie je. Klárika sa v jeho spoločnosti stávala rukojemníčkou buď príliš veľkej lásky, ktorú si vynucoval, alebo kritiky, ktorou nešetril.
„Je u vás všetko v poriadku?“ spýtal sa ma jedného dňa Erik. Bolo to len tak mimochodom, zatiaľ čo si preberal tašku s Klárikinými vecami. „Nehnevaj sa, že sa pýtam, ale malá hovorila, že sa s Jánom veľa hádate, a že vraj si dokonca aj plakala.“
Normálne ženy sa nezdôverujú svojím exmanželom s trápením s milencami, kvôli ktorým ich opustili. Ja som ale normálna nebola, čo mi došlo v okamihu, keď som zo seba začala sypať všetko to, čo ma trápilo.
Večné spory o dôslednosti a prísnosti, na ktorých Ján trval, aby vzápätí Kláre všetko povolil. A to iba preto, aby bol v jej očiach on ten dobrý.
„Vieš čo? Poď s nami, dáme si pukance a povieš mi to pokojne,“ navrhol Erik a mne zrazu nebolo nič divné na tom, že som s nimi odišla domov, spoločne sme sa pozreli hneď dva obľúbené filmy a zhovárali si až do večera, keď na mňa padlo, že mi v tomto byte už nič, čo bolo predtým moje, nehovorí pani…
„Vôbec sa mi nechce domov,“ priznala som Erikovi.
„Tak tu zostaň,“ pozrel mi celkom vážne do očí. „Alebo zase príď,“ dodal.
„Zajtra?“ zašeptala som a on prikývol.
Už druhý mesiac chodím potajme za svojím exmanželom a naopak pred Jánom vymýšľam výhovorky, kam musím ísť. Teším sa na svojho bývalého muža a naopak premýšľam, prečo som ešte neopustila Jána.
Možno z toho bude riadny harmatanec. Ale možno aj krásny happyend.