„Dnes je roštenka na hubách, moje najobľúbenejšie jedlo, ale za tú chvíľku mi ju iste nevypredajú,“ usmieval sa, keď ma púšťal dnu a stále si ma tak akosi zvláštne prezeral. „Mám pocit, ako keby ste práve zostúpili z tej fotky ako Lída Baarová z obrazu vo filme Dívka v modrém,“ díval sa na mňa akýmsi flirtujúcim pohľadom a mne to príjemne čechralo perie.
Ponúkol mi kávu, roštenka - neroštenka a ja som mu rozprávala dcérke, o tom, ako s Erikom tých desať rokov žijeme, že som šťastne vydatá.
„Škoda,“ prekvapil ma svojou reakciou. „Ale to je život, pekné a milé ženy majú svojich spokojných mužov.“
„Vy ste predsa tiež šťastne ženatý,“ pustila som sa na nebezpečnú pôdu. Veď som si jasme pamätala, ako sa nám vtedy chválil, ako dlho je už s manželkou a aká je svadba pre život dvoch ľudí dôležitá!
„Už dva roky rozvedený, bohužiaľ. Tak trošku som dúfal, že vy mi poviete to isté…“
Jeho výraz bol nečakane vážny a priamy.
Zahniezdila som sa a kožený povrch gauča sa mi zrazu zdal ostrejší a nepríjemný: „Tak zaplatím a pôjdem,“ vyskočila som a lovila z kabelky peňaženku.
„To je darček,“ odmkietol. „Veď patríte do môjho života. Odkedy som sám, sa s tou fotkou rozprávam. Ste taká moja vŕba. Som rád, že tú fotku máte tiež.“
Kompletne ma rozhodil. Prečo, ma to tak veľmi zasiahlo, hoci mám Erika rada a je mi s ním dobre?
„Tak vás pozývam na tú roštenku, platí?“ začala som sa hnať do niečoho, čo by si mohol vysvetľovať úplne zle.
Rroštenka však už nebola, zostali už len slíže s makom. A vtedy som jedinou vetou rozbehla ten hrozný kolotoč, ktorý sa odvtedy akosi nedal zastaviť. Navrhla som totiž, že tú roštenku pripravím. Myslela som to celkom vážne a on celkom vážne prikývol.
Bol letný štvrtkový večer a vonku bolo stále ešte celkom dusno. Alebo to možno bola len moja nervozita, to ako som sa potila a cítila, že robím niečo pekelne nevhodné? V mobile mi totiž pristála jednoduchá správa: Končím o šiestej, zastavte sa. A ja som sa správala ako ovca, ktorá sa rýchlo, rýchlo beží napásť.
„Vrátim sa asi o hodinu, potrebujem si len odbehnúť,“ vyhovorila som sa manželovi neutrálne, pretože som nechcela klamať. Vtedy ešte nie.
„Jasné, chceš niekam hodiť?“ ponúkol sa Erik, ale pretože ma v taške pálila škatuľka s voňajúcou večerou, radšej som zavrtela hlavou a z bytu sa rýchlo vyparila.
Chodba v tej veľkej budove bola prázdna, okolité kancelárie tiché, nikde nikto. Ateliér voňal rozmarínovou lampou, ktorá svietila v strede stola, na ktorom stála fľaša vína, dva poháriky a kytička, ktorú práve vyťahoval z pohára a podával mi ju.