Veď taký predsa som. Nie nejaký úbohý single, nie sukničkár, ale casanova! Takí chlapi, ako som ja, už neexistujú. Šarmantní, zvodní, inteligentní a vtipní. Chodiaci ideál, ktorý dokáže každé dievča získať raz-dva. Teda skoro každé. Čiaru cez rozpočet mi robila len Daniela. Nevyzerala nejako mimoriadne krásna, nebola to nijaká sexbomba, nijaká osudová žena, ale napriek tomu bola nedostupná. A ja som ju musel získať, aby som si dokázal, že som skrátka najlepší!
„Nešla by si so mnou do divadla na Hamleta?“ spýtal som sa jej na chodbe.
„Už som na ňom bola,“ Daniela sa jemne vyslobodila spod mojich ramien.
„Ako je to možné?“ povedal som prekvapene. „Dnes má byť premiéra.“
„Stretávam sa s jedným z hercov a dal mi vstupenku na generálku,“ zasmiala sa.
Takže o to šlo! Slečna Nedostupná je zaľúbená. Detail. Dokázal som zbaliť aj horšie prípady! Nemám v úmysle ju tomu divadelníčkovi prebrať, stačí jedna noc. Ide len o to, nájsť na to dievča správny spôsob.
Musím zistiť, čo má rada. Všimol som si, že si rada číta poéziu, takže najlepším spôsobom bude zaútočiť na umeleckú nôtu. Vcítil som sa do roly citlivého poeta očareného jej krásou. Na prednáškach som sa na ňu díval tak intenzívne, že to musela cítiť. Keď si môj pohľad všimla, uhol som očami a predstieral zahanbenie. Keď sme sa stretli na chodbe, povedal som jej nejaký poetický kompliment. Požičiaval som jej zápisky, kde som mal na okrajoch poznámky v štýle: Dnes má D. zelené šaty. Vyzerá božsky! Ešte sa nenarodila taká, na ktorú by to neurobilo dojem. Zdalo sa však, že Daniela na moje signály nereaguje. Vždy keď som jej navrhoval schôdzku, hovorila, že už niečo má.
„Tento týždeň musím stráviť s otcom,“ odbila ma raz.
„Žartuješ? Otca predsa môžeš vidieť, kedy chceš.“
„Nemôžem,“ odpovedala. „Otec je lekár na misii v Afrike. V Európe je raz za rok. Takže chápeš…“
„Samozrejme,“ musel som uznať.
Aby som mal nápady na nové komplimenty, musel som ju pozorovať stále pozornejšie a začínala sa mi stále viac páčiť. Namiesto slečinky do zbierky trofejí začala byť zaujímavou Danielou. A zaujímavá bola nielen ona. Veľmi zaujímavá bola i jej rodina. Nielen otec v Afrike, ale aj mama, ktorá čítala budúcnosť z kariet. A jej prababka sa pred vojnou vydala za ruské knieža a nejaká prateta sa vraj takmer stala Hitlerovou milenkou. Moji rodičia sú učitelia, takže som sa pred ňou nemal čím blysnúť.
Tuším neexistovalo nič spojené s Danielou, čo by bolo banálne. Taký sa mi zdal akurát ten jej priateľ. Nejaký divadelný šašo, ktorý si s ňou dohodol rande vždy, keď sa objavila šanca na schôdzku.
Raz som prišiel na žúr k známemu a zbadal Danielu v rozhovore s nejakou kočkou. Toto bol skvelý okamih na „útok“, lenže potom jej zavolal ten jej frajer a musela okamžite odísť.
„Áno, miláčik… Mne sa po tebe tiež cnie,“ hovorila do mobilu. „Už letím!“
Čo na ňom dofrasa vidí? Čím jej imponuje, premýšľal som.
„Poznáš toho Danielinho priateľa? Je to nejaký známy herec?“ spýtal som sa kočky, s ktorou sa rozprávala, a ona sa rozosmiala.
„Ty casanova z božej vôle. Ona nijakého chalana nemá,“ zašepkala mi do ucha. „Je sama…“
Ach veru, tie baby. Ohovárajú sa navzájom a jedna na druhú si vymýšľa. Človek sa o nich nemôže dozvedieť nič seriózne.
A ja som sa stále viac vžíval do roly poeta zaľúbeného do nedostupného dievčaťa začínal som svojej love story veriť. Napadlo mi, že keby Daniela súhlasila so schôdzkou, správal by som sa k nej inak než k ostatným dievčatám. Určite by to neskončilo pri jedinom rande… Jedného dňa som dokonca zložil báseň, ktorú som potom položil na jej lavicu pred prednáškou:
Každú noc sa utápam
v oceáne tvojich očí.
A keď sa budím, plačem,
pretože ty nie si pri tom.
Báseň nebola bohviečo, ale na Danielu urobila dojem. Najmä preto, že som k veršom pridal tulipán. Samozrejme som sa nepodpísal, ale ona musela vedieť, že je to odo mňa. Deň predtým som totiž chodil po škole s tulipánom, akože jej ho chcem dať, ale nemám odvahu… Básnička Danielu dojala. Čítala ju, keď stála pri okne, a trochu sa červenala. Skutočne vyzerala ukážkovo a mne začalo rýchlo búchať srdce.
Už som si bol istý víťazstvom. Teraz stačilo už len správne prehovoriť. Vedel som, že čaká na moje gesto. Počas dňa sa na mňa dvakrát pozrela takým spôsobom, akoby chcela niečo povedať, ale nakoniec nemala odvahu. Počkal som do konca prednášok. Predtým som si však zistil, kedy končí Danielina skupina. Zo svojej prednášky som odišiel skôr, sadol som si pred dvere posluchárne a čakal. Vyšla tuším ako posledná, ako by sa ostýchala. Niesla so sebou knihy, takže som sa rozhodol to využiť.
„Pomôžem ti,“ povedal som, keď som podišiel k nej, a natiahol ruky po knihy.
Bez slova mi ich podala a šli sme mlčky na zastávku električky. Chvíľu som váhal, či by som nemal nastúpiť s ňou, ale nakoniec som sa rozhodol, že bude lepšie nechať ju samu.
„Daniela!“ povedal som, keď už stála na schodíkoch električky. „Budem na teba čakať každý deň v študentskom klube.“
No a čakal som. Prišla na druhý deň. Keď som ju zbadal vo dverách, hneď som k nej bežal.
„Najskôr musím niečo vybaviť,“ šla k stolu, kde sedeli dievčatá z nášho ročníka a odišla na toaletu s Magdou. Šiel som za nimi a počúval za dverami.
„Tá stávka bola fakt trápna,“ začala Daniela. „Ruším dohodu.“
„Tak rýchlo?“ povedala ironicky Magda.
„Už tri mesiace ho od seba odháňam. Začínajú mi chýbať výhovorky.“
„Alebo ťa dostal?“ vypytovala sa Magda.
„Možno…“
„Naletela si na tie jeho reči?“ Magda tomu nemohla uveriť.
„Nechaj ma tak. Tu máš tú päťdesiatku, končím.“
Rýchlo som sa vrátil ku stolu. Bol som v šoku. Takže ona sa stavila, že si so mnou nedá schôdzku? Preto bola taká nedostupná? A teraz už chce? To prestalo byť romantické. Zrazu bolo po jej výnimočnosti. Je obyčajná. Nudná. Nebyť tej stávky, tak by som ju hneď zbalil. Chcem ja vôbec také dievča? Som pripravený obetovať kvôli nej ostatné kôstočky, ktoré len čakajú, aby som ich oslovil? Mal som v hlave zmätok.
Po chvíli sa Daniela vrátila. Posadila sa vedľa mňa. „Musím ti niečo povedať.“
Teraz sa ku všetkému prizná, pretože chce byť voči mne úprimná. Nie, nie, nie! O také dievča mi nešlo! Lenže Daniela povedala niečo, čo ma prekvapilo.
„Nič o mne nevieš. Rozprávala som ti samé lži. Ak chceš poznať skutočnú Danielu, musíš sa snažiť dvakrát toľko.“
No ak je to tak, beriem všetko späť. Splietol som sa. Je to neskutočná a tajuplná dievčina. Určite veľmi zaujímavá.
„Idem do toho,“ chytil som ju za ruku a pobozkal. „Ale teraz už musíš byť úprimná…“