Študovala som, chodila na párty s priateľmi a cez leto som si zarábala brigádami od výmyslu sveta, aby som si mohla kúpiť to, čo chcem. Nie že by som pochádzala priamo z chudobnej rodiny, ale rodičia si nemohli každý mesiac dovoliť dávať mi peniaze na oblečenie, mejkap a iné veci, ktoré k životu mladé dievča „potrebuje“. Bola som im vďačná, že platia moje výdavky spojené so školou, ktorú som tak veľmi chcela dokončiť. Doštudovať a stať sa manažérkou nejakej úspešnej firmy, tvrdo pracovať, nosiť kostýmy, lodičky a cestovať. Ten posledný bod sa mi splnil, ale nebol to výsledok mojej usilovnosti. Mohla by som povedať, že to bolo len šťastie, dnes to však vidím inak...
Prvé stretnutie
V čase, keď som bola v treťom ročníku na výške, zorganizovala naša škola veľkolepú beániu, kam prišla aj „smotánka“ mimo školských kruhov. Nechýbal medzi nimi ani dlhoročný sponzor školy a megaúspešný podnikateľ Leo, vtedy 33-ročný, slobodný, prachatý a navyše skutočne dobre vyzerajúci muž. Celé ženské osadenstvo mohlo na ňom oči nechať a on si užíval neskrývaný obdiv počas cesty na pódium, kde mal predniesť príhovor. Nikdy by som si nemyslela, že ho očarím natoľko, že sa nielen na mňa po ceste usmial, ale že sa mi neskôr prihovorí a pozve ma na drink.
Nikdy som sa nevnímala ako príliš pekná, aj keď záujem chlapov o mňa nebol rozhodne malý. V ten večer, keď som Lea spoznala, som bola, samozrejme, upravená. Mala som 22 rokov a bola som strašne naivná, ešte nepoznačená nešťastnou láskou, ani som nemala zlomené srdce. Mala som pár krátkodobých vzťahov so svojimi rovesníkmi, ale tie väčšinou končili skôr, ako vôbec začali. A zrazu prišiel princ na bielych koňoch, pretože pod kapotou jeho luxusného auta ich bolo naozaj dosť a ja som do toho padla takmer okamžite. Očarená ním, jeho peniazmi, životom, ktorý mi ponúkal...
Veľkolepé rande
Hneď v ten prvý večer na beánií ma Leo pozval na rande. Nešla som v deň D do školy ani na jednu prednášku a celý deň som sa pripravovala. Jednoducho sa mi ten chlap páčil, priťahoval ma a to, že mal peniaze bola len pridaná hodnota.
Vzal ma do reštaurácie, do ktorej by som sa za normálnych okolností bála čo i len vkročiť. Jeden chod tam stál viac ako moje dva mesačné brigádnické zárobky. Cítila som sa tam nesvoja. Nehodila som sa tam. Výrazom, make-upom, oblečením, pohybmi. Nemala som v sebe to snobské, čo mali ostatní ľudia, ktorí sedeli okolo a boli zvyknutí žiť v prepychu. Dnes už viem, že sa to dá naučiť. A aj to, že väčšina tých žien, ktoré tam sedeli a už tieto veci ovládali, boli kedysi presne takými dievčatami, ako som vtedy bola ja. Len v tom „fachu“ boli skrátka dlhšie.
Článok pokračuje na ďalšej strane
