Dlho sa mi nedarilo otehotnieť, a keď konečne prišla na svet Natálka, zo začiatku som sa na ňu bála aj dýchať. Všetko, čo sa jej malo dotýkať, som vyvárala a jej prvé hryzátko dopadlo rovnako ako povestná plastová lyžička z NDR vo filme Pelíšky. Doktorka sa smiala, že to nesmiem tak preháňať: „Dieťa predsa musí získať nejaké obranné látky.“ Aj napriek tomu sme dcéru dedinskej babičke požičiavali len na pestovanie, a to ešte za môjho ostrého pohľadu. So svokrou, Alešovou mamou, sme si nepadli do oka. Pre syna si predstavovala niekoho iného, nie dievča z mesta, ktoré nie a nie otehotnieť. Vnučke by však zniesla modré z neba. Občas prišla a potešila sa s malou u nás doma. Ku nej na dedinu sme Natálku samú nepúšťali. Zo slepačích výkalov na dvore a cudzích mačiek na plote mi vstávali vlasy dupkom.
Výprava na dedinu
Čas plynul, malá chodila do škôlky a všetko bežalo ako malo. Čiaru cez rozpočet nám urobili až letné prívalové dažde, ktoré budovu zatopili, a škôlku museli zavrieť. Nech sme premýšľali ako sme chceli, vyšlo nám jediné – Natálka bude musieť stráviť nejaký čas na dedine u babičky. „Hurááá,“ tancovala dcéra po izbe od radosti. Tie dve si boli čoraz vzácnejšie, a stále viac sa na seba tešili. Aj svokra bola šťastím bez seba, že sa bude môcť s malou pochváliť susedkám. Výlet, necelých sto kilometrov od nášho bytu, však vyzeral akoby sme sa sťahovali na druhú stranu zemegule. Obliečky, oblečenie, jedlo, kočík s bábikou a malá kuchynka zabrali celý kufor auta. K tomu pribudol môj starostlivo napísaný „manuál“ – čo a kedy Natálka jedáva, ako sa oblieka, spí atď. „Ako myslíš, že som asi vychovala Aleša?“ utierala si svokra ruky od cesta do zástery, keď som jej ten zoznam rád dávala. „A žije? Žije!“ usmievala sa. „Vy z mesta beriete všetko príliš vážne!“ Zobrala malú do výšky a tá jej šťastne visela okolo krku.
„Osudný“ piaty deň
Jednu noc sme tam prespali všetci, aby sme videli ako to „dievčatá“ spolu zvládnu. Pri raňajkách s nadýchanými koláčmi dcéru bolelo brucho. „Žeby to spôsobilo čerstvé kysnuté cesto?“ uvažovala som, pretože ja doma takto nepečiem. Potom som to však hodila za hlavu. Akákoľvek zmena ju vyvedie z miery, a to sa odrazí na bolesti brucha. Pred naším odchodom sa už nesťažovala. Naposledy sme si poslali vzdušnú pusu. „Po piatich rokoch zasa sami,“ behalo mi hlavou. Plánovala som, čo všetko s Alešom podnikneme. Ako dlho sme neboli večer v kine, alebo len tak na návšteve u známych? Babičke sme volávali pravidelne každý večer. Hlásila nám vyčerpávajúci report. Okrem občasného bolenia bruška bolo všetko OK. A piaty deň sa to stalo! „Crrr, crrr,“ zazvonil mi mobil v práci. „Natálke je nejako z..., zle,“ koktala babička. Počítala som v duchu do desať, aby som nespanikárila. „Zasa do brucho?“ „Zvracia a má hnačky!“ „Kľud, babička, prídeme!“ Z práce ma pustili hneď. Do pól hodiny brzdil pred úradom, kde pracujem, Aleš. A potom z pneumatík až iskry lietali, tak rýchlo vyrazil smerom k svojej matke. Atmosféra v aute hustla, za tú necelú hodinu jazdy sme sa stihli pohádať, prečo sme tam malú vôbec dávali.
Dcéra sa otrávila
Vbehli sme do kuchyne, kde sa Natálka skrúcala na pohovke biela ako smrť a trochu sa triasla. Mala zimnicu. Letmo som si stihla všimnúť dcérinu hračkársku kuchynku v predzáhradke. Na tanieroch a v šálkach pre bábiky boli nejaké lupene. Varí ako ja, prebehlo mi hlavou. V kuchyni za oknom pestujem bylinky, medovku, bazalku a mätu, a na klíčiacej miske mi rastú semienka žeruchy, najlepší zdroj vitamínov. Dcéra ich rada trhá do šalátov a tak mi pomáha. Natálka plakala, boľavého brucha sme sa nemohli ani dotknúť, a zasa zvracala. Potom mi to došlo! Dcéra „varila“ niečo z babičkinej záhrady! Na tanieroch bolo ihličie tisu a babičkina pýcha – už suché lístky z kvetu hortenzie. Zobrali sme Natálku, do obrúsku som zmietla obsah taniera pre bábiky a vyrazili sme do najbližšej nemocnice. „Dcéra sa otrávila,“ vysypala som na príjme ihličie tisu s lístkami hortenzie.
Hrôza v čakárni
Doktor nás poslal na chodbu a o chvíľu už viezli malú na posteli, okolo ktorého sa dohadovalo niekoľko bielych plášťov. „Však neumrie?“ drvila som Alešovi ruku. Dvadsať minút nato sa v čakárni objavila babička. Tak, ako sme ju opustili – v zástere a roztrhaných záhradných topánkach, ju sem priviezol taxík. Nedokázali sme sa na ňu ani pozrieť… Nepostráži päť ročné dievča! Naše jediné dieťa!!! Sedela tam ako kôpka nešťastia, s rukami medzi nohami, s uplakanými očami a pohľadom upreným do prázdna. Aleš sa hral s mobilom a potom mi ukázal, čo našiel na internete: Tis, hovorí sa mu strom smrti. Je náš najjedovatejší strom, prudký jed taxín je v ihličí, v kôre aj v semenách. Otrava sa prejavuje veľmi rýchlo – nevoľnosť, kŕče a vracanie. Hortenzia veľkokvetá – jed hydragin má podobné účinky ako napríklad kyanid. Skoro som omdlela. Aleš sa rozprával so sestričkou, ktorá mi prišla pichnúť niečo na upokojenie, a len tak mimochodom prehodila: „Vaša dcéra je na operačnej sále.“
Neboli to kvety
Konečne vyšiel lekár a povedal: „Prišli ste včas. Ale aj tak bol zápal slepého čreva dosť rozbehnutý.“ „Tak to neboli tie kvety?“ vyhŕkla som. „Kdeže,“ zobral ma doktor okolo ramien. Po tých slovách sme sa s babičkou, o ktorú sa pokúšal infarkt, objali. Tá skoro hororová príhoda nás dve veľmi spojila. V čase, keď sme po operácii navštevovali Natálku v nemocnici, sme svokru brali so sebou a potom sme ju vozili naspäť na dedinu. Vtedy sme si my dve všetko povedali. Kým dcéru pustili domov, postavil Aleš na babičkinej záhrade skleník. A budúci rok sme tam už trhali reďkovku, šaláty a uhorky.
Už sa nebojím
Od tej doby sedávame na predzáhradke omnoho častejšie. So šálkou kávy tam s babičkou pozorujeme dcéru, ktorá nám v detských tanieroch zo skleníka nosí svoje obľúbené mini rajčiny. Pre istotu som jej vysvetlila, z čoho môže nielen bábikám, ale aj nám a sebe „variť“. Tohtoročnú dovolenku sme tam strávili celú, pretože som bola opäť na rizikovom tehotenstve. Natálka vozila v kočíku babičkine mačky a ja som zbierala vajíčka z kurníka. Narodil sa nám Peťko a ja prichádzam
