Nezabudnem, ako sa svokor kedysi zatváril, keď sme mu s Rudolfom krátko po svadbe oznámili, že sa sťahujeme do mesta. „Rudo, to snáď nemyslíš vážne! Tu je predsa tvoj domov!“ Potom sa otočil na mňa: „Prečo nám to robíš? Počítal som s tým, že zostanete tu a budete pracovať vo vinohrade, ako celá naša rodina. Máš chemickú priemyslovku, to by sa hodilo. Neber nám ho!“ Zarazila som sa. Nebola som to ja, ale môj muž, kto chcel odísť do mesta. Ako vyučený stolár mal v pláne založiť si tam firmu na výrobu malého nábytku a podnikať. „Otec, prestaň. Mňa vinárstvo nebaví. Nič mi to nehovorí,“ odpovedal za mňa manžel. Svokor síce ešte chvíľu argumentoval, že stolárstvu sa môže venovať aj na dedine, ale Rudolf trval na svojom. Nech sa vraj o vinohrad stará Braňo, jeho mladší brat, ktorého to naozaj veľmi bavilo.
Očarujúca jeseň
Odsťahovali sme sa teda do mesta a manžel si naozaj založil firmu a začal podnikať. Po roku sa nám narodila dcéra Janka. Tá na rozdiel od svojho otca už od malička milovala život na dedine a rodinný vinohrad. U babky a dedka bola vždy ako v siedmom nebi. „Ja nechcem ísť k moru, ja chcem byť cez prázdniny u babky a dedka,“ hovorievala každý rok. Manželov brat Braňo sa neoženil a pracoval vo vinárstve svojho otca. Čas pomaly plynul. Aj my sme tam občas chodili. Nechcela som si to priznať, ale jeseň tam bola očarujúca. Víno zrejúce vo vinohrade a vysoké stromy okolo domu tvorili neuveriteľne krásnu kulisu.
Dobrý ročník
Počas jednej slnečnej nedele, keď sme tam zasa boli na návšteve, prestrela svokra k obedu vonku pod košatým gaštanom. Za vrch stolom sedel svokor a vedľa neho jeho synovia. Môj muž pobledlý v bielej košeli a na druhej strane Braňo v montérkach a do hneda opálený. Nemohla som z neho spustiť oči. Na okamih som si predstavila, ako sa ma dotýka, a prešiel cezo mňa slastný pocit. Akoby to nejako vycítil a usmial sa na mňa. „Páči sa ti tu, však?“ „Áno, je tu naozaj pekne. Pripomína mi to jeden film.“ „Dobrý ročník, však?“ skočila mi do reči dcéra. „Máš pravdu, Dobrý ročník!“ usmiala som sa. Po obede som sa šla prejsť a stretla som Braňa. „Tak čo, švagrinka, nechcela by si tu zostať?“ Usmiala som sa a on ma objal. Bozk trval len chvíľu, no ja som si pri ňom uvedomila, ako veľmi ma priťahuje. Rýchlo som sa mu vytrhla a bežala späť k domu. „Vždy si sa mi páčila,“ kričal za mnou. Svokor s mojím mužom sedeli za stolom a popíjali. „Ty si syn vinára?“ rozčuľoval sa svokor. „Leješ to do seba a ani nevieš, čo piješ! Vôbec ti to nestojí za to? Pováľať víno po jazyku, pozrieť sa naň proti svetlu... Necítiš nič? Kyselinky ani ten jablčný chvostík? Máš koštovať, nie chľastať ako drevorubač!“ Vtedy sme dosť narýchlo odišli, ale dcéra zostala. Vraj sa vráti až na druhý deň ráno. Bola už takmer dospelá. Študovala na gymnáziu a ja som veľmi dobre vedela, že chce žiť inak, než sme jej to my naplánovali. Rozhodla sa, že bude vinárkou. Vo víne už bola takmer odborníčka, hoci ho nepila. Len ochutnala pod dohľadom svokra alebo strýka, a potom si vypláchla ústa vodou.
Osudová zmena
Jedného dňa sa môj muž počas práce zranil a prišiel o časť prstov na ľavej ruke. „Som mrzák, čo budeme robiť?“ Jeho rodičia nám povedali, že u nich môžeme bývať a pracovať. „Vyšívať nebudeš a na hrubú prácu vo vinohrade končeky prstov nepotrebuješ,“ povedal svokor a dodal: „A Alenka pomôže mame, je už stará.“ A tak sme sa presťahovali. Ja som sa tam cítila šťastná, ale môj muž bol stále mrzutý. Navyše začal piť. Je pravda, že u svokrovcov sa pije veľa vína, ale pravý vinár si to naozaj skôr vychutnáva, nepije po litroch. Jedného dňa sme mali v pivnici hostí. Môj muž už vypil zo všetkých najviac a ako sa hovorí, „odkvecol“. Uložila som ho do postele a šla spať inde. „Prestaň s tým chľastom,“ prosila som ho na druhý deň ráno, ako už veľakrát predtým. Odbil ma a večer sa už zasa len motal. Raz spadol z traktora a ten ho skoro prešiel. A dcéra mu dohovárala, nech obmedzí pitie, ale on jej vždy iba odmávol. Bolo zrejmé, že tam bol nešťastný...
Povedz mu to!
Aj ja som prichádzala vinárstvu na chuť. Robila som všetko od chémie až po rozbory pôdy. „Nikdy by mi nenapadlo, že z mojej švagrinky bude raz taká vinárka,“ chválil ma Braňo. A svokor sa veselo pridal: „Mala si sa mi narodiť ty!“ Zasmiala som sa. Naliali sme si pohárik vína a potichu si ho prezerali oproti zapadajúcemu slnku. „To je krása! Vidíte tú farbu? To robí slnko,“ ozval sa po chvíli svokor. „A vietor a zem,“ dodal Braňo. Ochladilo sa. Vzala som si sveter a vyšla do vinohradu. Po chvíli sa ku mne pridal švagor. Nepovedal ani slovo, len ma vzal do náručia a začali sme sa bozkávať. „Ty si mala byť mojou ženou,“ povedal mi. „Túžim po tebe celý čas. Už nechcem viac čakať, ovládal som sa dosť dlho.“ Zatvorila som oči a nechala sa unášať túžbou. „Som vydatá,“ namietla som po chvíli. „Tak mu to povedz!“ „Kedy mu to mám povedať? Veď je stále opitý.“ „To mi je jedno, jednoducho mu o nás povedz, inak to spravím ja.“ Vytrhla som sa mu z objatia a bežala preč. Pred domom som sa takmer zrazila s Rudom. Niesol v ruke kufor. „Kam ideš?“ spýtala som sa ho. „Idem sa dať liečiť,“ odpovedal. „To si predsa chcela, nie?“ Odišiel bez rozlúčenia... Do liečebne som za Rudom nechodievala, ale dcéra ho tam po čase navštívila. „Otcovi sa darí dobre. Teraz je to na tebe,“ oznámila mi, keď sa vrátila. „Čo akože má byť na mne?“ spýtala som sa jej. „Mami, ja dobre viem, že medzi tebou a strýkom niečo je, ale to musí prestať. Otec bude potrebovať, aby si ho podporila, inak do toho opäť spadne,“ povedala mi s vážnou tvárou. Rozplakala som sa...
Nádejné vnúčatá
Potom sa manžel vrátil. „Alena, chcem ti niečo povedať. Vraciam sa späť do mesta. Črtá sa mi tam dobrá práca. Myslím, že to zvládnem. Neboj sa, ty sa so mnou nemusíš vracať. Viem, aké to je a viem to už dlho. Jednoducho ste sa našli. Brat je skvelý chlap. Budete dobrá dvojka! Toto vinárstvo vás potrebuje. Otec a mama sú už starí. Vy budete tí, čo to po nich prevezmú. A naša dcéra... Rozvod ti podpíšem. Tu by som nebol nijak prospešný, len by som opäť začal piť.“ Bez slova som manžela objala a on odišiel. Teraz mám štyridsaťdva rokov a s Braňom máme dvoch chlapcov. Oni a Janka sú ďalšia generácia vinárov. Svokor a svokra sú už starí. Už len vysedávajú na lavičke pred domom a s uspokojením a občas aj slzou dojatia sa dívajú na svoje vnúčatá.