Ako veľmi mladá som vydala v podstate za prvého, ktorý išiel „okolo“, pretože mi pripadlo strašne super mať doma chlapa a mať dieťa. Samozrejme, výber môjho partnera nebol najšťastnejší a po pár rokoch sme sa rozviedli. Zostala som teda s dcérou sama a roky sa mi nedarilo nájsť si partnera. Borila som sa s problémami slobodnej matky, pretože po rozvode prvý manžel o dieťa príliš veľký záujem nemal. Keď už však bola Tamarka väčšia, na hranici detstva a puberty, zatúžila som nájsť opäť šťastie v náručí muža.
S Vojtechom sme sa zoznámili na oslave narodenín mojej spolužiačky. Slovo dalo slovo a začali sme randiť. Pri tom som ani nebola zaľúbená a myslím, že ani on do mňa- len som skrátka chcela mať po svojom boku niekoho „normálneho“. Vojto mal prácu (bol policajt), vlastný byt, bol zodpovedný, inteligentný a šetrný. No ideálny muž do života! O pár mesiacov sme sa vzali a s dcérou k nemu nasťahovali. Okamžite začal naliehať, aby sme mali dieťa, s odstupom času vidím, že vlastne potreboval inkubátor. Nedarilo sa nám a tak som podstúpila umelé oplodnenie (náklady s tým spojené som musela znášať ja, pri tom v mojom zdravotnom stave problém nebol). Už to mi prišlo divné. Vždy sme účet v reštaurácii platili na polovicu (resp. na tretiny, za Tamarku som vždy platila ja), nákupy v obchode robil iba on, aby som náhodou nekúpila nejakú sprostosť. Kupovalo sa vždy len to, čo sa išlo variť, nikdy nič navyše a samozrejme, vždy akciové veci.
Celé tehotenstvo som bolo na rizikovom, takže peňazí som veľa nemala, no pôrod som aj tak musela zaplatiť ja (chcela som nadštandardnú izbu a zazmluvneného lekára, keďže som rodila cisárskym) – rodím ja tak aj platím ja... To bola veta, na ktorú dokonca života nezabudnem.
Ak som potom chcela niečo pre bábo, nejakú bundičku či topánočky, ktoré sa mi páčili, mohla som zabudnúť. Všetko oblečenie sme totiž mali obnosené po jeho synovcovi a to predsa stačí... A tak to bolo so všetkým – do posledného centu som mu musela vydať, ak ma náhodou pustil do obchodu a odovzdať aj blok, viedol si totiž účtovníctvo. Pri tom ako vysoko postavený policajt zle nezarábal. Vtedy som už vedela, že je zle, nemala som absolútne žiadne vlastné peniaze, ešte aj rodičovský príspevok chodil na jeho účet. No mala som malého syna, ktorý mal navyše zdravotné problémy.
Môj pohár trpezlivosti pretiekol vtedy, keď som zistila, že má v komore skryté nealko nápoje, ktoré boli určené iba pre návštevy a vždy keď niekomu nalial, urobil si rysku aby vedel, či to náhodou nepijeme my! Mojej dcére kupoval iba najlacnejšie vložky, nie tie na ktoré bola roky zvyknutá. A takýchto situácií bolo neúrekom. Kamarátkam som však svoju situáciu netajila a ani som s nimi neprerušila kontakt. Vždy ma ochotne pozvali na kávu a ja som sa mohla vykecať a najmä pozbierať odvahu urobiť zásadný krok. Tridsaťpäť rokov som žila bez neho, určite prežijem aj ďalej! Keď malý podrástol a začal chodiť do škôlky, ja som si našla prácu, aj keď sa mu to príliš nepáčilo. Za nejakú dobu som mu povedala, že ho nemilujem a chcem ho opustiť. Na podiv súhlasil, aj keď dodnes tvrdí, že všetko bola moja vina. Odišla som do skromného podnájmu neďaleko bydliska môjho otca a syna máme v striedavej starostlivosti. Všetko lepšie, ako život s chorobným lakomcom...