Samozrejme, že som chcel deti. No keď moja polovička nahlas snívala o piatich, len som sa smial. „Jasné, s tebou aj futbalovú jedenástku!“ pritakával som jej, no bral som to ako žart. Neveril som, že to dnes môže myslieť vážne. Keď sa narodil prvý syn, bol som v siedmom nebi. Bolo to jedno spokojné dieťa, pri ktorom manželka dokonca zvládala dokončiť vysokú školu. Navyše, všade som počúval, že vyzerá, ako by mi z oka vypadol. Bol som pyšný ako páv. Rodičovstvo je úžasné! S druhým dieťaťom sa rátalo automaticky. Chvíľu nám to však trvalo, takže syn dostal sestričku plus-mínus k štvrtým narodeninám. A ja som pochopil, že mať dcéru je nový level otcovstva. Ako sa tá vedela na mňa dívať! Cítil som sa ako kráľ, ktorý vedel, že aj keby mu toto dievčatko povedalo, že ho ľúbi ako soľ, je to viac ako dosť. Pre mňa sme tým boli kompletní – mama, otec, dcéra, syn. Moja žena sa však zjavne ešte len rozbiehala a začala hovoriť o ďalšom dieťati. To už som pochopil, že tá futbalová jedenástka, na ktorej som sa ja len smial, pre ňu vôbec nie je vtip.
Nezmyselná naháňačka
Nepovedal som rovno nie, ale trochu sme sa pre to chytili. Našťastie, plodenie detí je taká príjemná činnosť, že už večer bolo všetko zabudnuté. Dobre teda, ak k nám má „prísť bocian“ do tretice, tak nech príde. Lenže on nechodil. A plodenie sa stalo všetkým iným, len nie príjemnou činnosťou. Bola to pásová výroba, pri ktorej moja žena viac pozornosti venovala „vstupným faktorom“ ako samotnému milovaniu. Každý mesiac prežívala nové a nové sklamanie. Až na mňa po čase vyrukovala s umelým oplodnením. To už som bol presvedčený, že sa zbláznila. Má dve zdravé deti, ktoré ju potrebujú. A ona sa namiesto toho, aby tu bola pre ne, naháňa za nejestvujúcim tretím. Všetky moje argumenty však púšťala jedným uchom dnu a druhým von a prekričala ich jediným, že má pár rokov do štyridsiatky a na čakanie nemá čas. Nechal som sa do toho natlačiť, chcel som pokoj v rodine a konečne mať späť svoju normálnu, starostlivú a vtipnú ženu. Lenže ani tento „laboratórny sex“ dve čiarky na tehotenskom teste nakoniec nepriniesol. Pre mňa je to konečná. Uvedomujem si však, že ona to nevzdáva, aj keď sa zmierila už len s klasickým plodením. Bojím sa však, že keď nám to nakoniec predsa len vyjde, to dieťa mi bude pripomínať všetko to šialenstvo, ktoré jeho narodeniu predchádzalo. Budem ho schopný mať vôbec rád?
Matej, P., (39), Bratislava
Odborníčka radí: Dieťa za situáciu nemôže
Samozrejme, že na splodenie potomka treba dvoch. Čo však, keď si ho žena doslova vydupe? Môže to podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej zničiť vzťah medzi otcom a dieťaťom, ktoré sa takto narodí?
Úplne na začiatku si treba položiť otázku, či to nezničí vzťah danej dvojice. Neschopnosť nájsť dohodu v tom, koľko detí chceme na svet priviesť, svedčí totiž predovšetkým o nie celkom zdravom partnerskom vzťahu. Takže najskôr treba vyriešiť ten a až potom otázku ďalšieho potomka. Pričom treba vychádzať z toho, že každý pár by mal mať toľko detí, koľko dokáže vychovať. A nielen po stránke materiálnej, ale predovšetkým vzhľadom na to, koľko energie a síl majú rodičia na dennú starostlivosť, komunikáciu s deťmi, tak aby v rodine nevznikala neurotická atmosféra. Pocity odmietania voči ďalšiemu dieťaťu sa síce u otca v tomto prípade objaviť môžu, ale možno s nimi pracovať. Treba si totiž uvedomiť, že žiadna ratolesť za to, ako prišla na svet, nemôže.
Skôr než potomok musí prísť rozhovor!
1. Predovšetkým treba mať na pamäti, že dieťa nie je rozmar ani hračka a znamená dlho rokov starostlivosti a zodpovednosti, pri ktorej by rodičia mali stáť jeden pri druhom.
2. Narodenie ďalšieho potomka by teda malo prísť z vôle obidvoch, ak ho jeden odmieta, treba sa otvorene porozprávať o jeho dôvodoch.
3. Nezabúdajme, že pochopenie svojich túžob môžeme nájsť u toho druhého len vtedy, ak sami dokážeme aj my chápať jeho.
